
Kwasniewski využil svoje právo veta a reprivatizačný zákon nepodpísal.
Pani Žofia Stryjkowska Kotowska chce, aby jej vrátili jej dom v centre Varšavy. Jej rodina vlastnila pred vojnou dom na námestí, na ktorom dnes stojí socha Syrenky a postávajú fiakre pre turistov. Dom počas varšavského povstania v lete 1944 zničili. Časť múrov a základov z 13. storočia ale zostala a v 50. rokoch postavili nový dom, kópiu toho starého.
Dnes 81-ročná pani spomína: „Narodil sa tam môj pradedko, dedko i otec. Narodila som sa tam ja, môj brat a tiež môj starší syn. V roku 1945 sa ukázalo, že akýsi Boleslaw Bierut, čo bol očividne sovietsky agent, ktorého vtedy urobili prvým povojnovým komunistickým prezidentom Poľska, podpísal dekrét, podľa ktorého sa majiteľom domov nazývaných kapitalisti bral majetok.“
Pani Stryjkowska Kotowska stále hovorí pevným hlasom. Na svoj vek je veľmi čulá. Na schôdzku prišla z obce vzdialenej 20 km od Varšavy. Je elegantne oblečená a hovorí veľmi peknou poľštinou. Zakladá si na tom, že jej rodina pochádzala zo starého rodu drobnej poľskej šľachty. Po vojne odišla pani s manželom do Štetína, kde sa usídlili na území novozískanom Poľskom od Nemecka. Sama hovorí, že tak odišla do ústrania, pretože keby zostala vo Varšave, asi by si ju ako majiteľku domu, a teda podľa vtedajších meradiel kapitalistku, našla polícia a bola by uväznená.
Pani Žofia dodnes čaká, že dostane svoj majetok späť. Preraziť hradbou úradníkov a dovolať sa práva, sa ale ani dvanásť rokov po páde komunizmu nedarí. „Ja sa ešte stále necítim ako v slobodnom Poľsku, kým nezískam späť to, čo mi bolo úplne bezprávne vzaté,“ hovorí pani Žofia.
A čo chce robiť so svojím majetkom v prípade, že štát jej dom niekedy v budúcnosti vráti? Chcela by uvoľniť jeden byt, aby sa tam mohla nasťahovať rodina jej syna z Wroclawi. „Oni by sa chceli na staré kolená, pretože už majú cez šesťde siat, vrátiť do rodinného hniezda. Ja by som svojím nástupcom odovzdala túto časť rodinnej i varšavskej histórie.“
Pani Žofia sa na chvíľu odmlčí a v očiach sa jej objavia slzy. „Ak na to ale, samozrejme, budú mať prostriedky. Pretože taký dom to nie je hračka a keď, tak veľmi drahá.“ (no)