Poľsko je poslednou postkomunistickou krajinou, v ktorej ešte nedošlo k reštitúcii majetku, ktorý občanom zhabal komunistický režim. Parlament síce schválil tzv. reprivatizačný zákon, teda obdobu reštitučného zákona, ale prezident Aleksander Kwasniewski využil svoje právo veta a zákon nepodpísal.

Bývalí majitelia domov, hospodárstiev a polí čakajú na vrátenie svojho majetku už viac ako pol storočia. Božie mlyny vraj síce melú pomaly, ale zato isto a každému rovnako. V rodnej krajine prvého námestníka Boha na Zemi to ale neplatí. „Je smutné, že reštitúcie prišli v Poľsku na program dňa až 12 rokov po páde komunizmu,“ hovorí predseda poľskej únie vlastníkov nehnuteľností Miroslaw Szypowski. „Je to veľmi zlé, že k tomu došlo tak neskoro. Dávam dolu klobúk pred inými štátmi, ktoré otázku reštitúcií vyriešili hneď po politických zmenách. My sme, bohužiaľ, tí neštastníci. A prečo to tak je? Pretože sa nikomu bez rozdielu na stranícku príslušnosť nechce niekomu dávať nejaký majetok.“

Pravicová Volebná akcia Solidarita sa na presadenie reprivatizačného zákona odhodlala necelý rok pred voľbami, v ktorých by sa musel stať zázrak, aby neprehrala. Neuspela, a preto sa bývalí majitelia nehnuteľností môžu s vidinou vrátenia svojho majetku na niekoľko rokov rozlúčiť. Až sa v Poľsku ujme vlády Zväz demokratickej ľavice, predloží možno nový návrh reštitúcií. Bude ale asi oklieštenejší, než sa ho odvážila ponúknuť pravica. Je logické, že postkomunisti nebudú mať záujem naprávať krivdy spáchané tými, z ktorých lona vyšli.

Prezidentské veto sa v parlamente s najväčšou pravdepodobnosťou už nepodarí zvrátiť. Pravica nemá na jeho odmietnutie potrebnú ústavnú väčšinu. Schválený zákon podporila časť ľavice len preto, aby si umyla ruky, pretože vedela, že prezident pochádzajúci z jej radov zákon aj tak zamietne.

I keby Kwasniewski zákon o reprivatizácii podpísal, dal by tak priechod iba polovičnej spravodlivosti. Na základe „reprivatizačného“ zákona by totiž bývalí majitelia nehnuteľností dostali od štátu vrátenú vždy len polovicu svojho majetku. Druhú, ktorá podľa európskeho právneho vedomia patrí rovnako im, by si mohli od štátu kúpiť. Je to veľmi zvláštny spôsob naprávania majetkových krívd. Objavili sa dokonca hlasy, že je to krádež za bieleho dňa.

Poľský kabinet a navrhovatelia zákona sa ale bránia, že republika na komplexné uspokojenie majetkových nárokov jednoducho nemá peniaze. Skúsme si ale predstaviť, že by sa poľský štát zachoval čestne a upratal po svojom komunistickom predchodcovi. Čo by mohli potenciálni staronoví majitelia nehnuteľností s novo nadobudnutým majetkom robiť? Miroslaw Szypowski si myslí, že mnoho ľudí sa bude chcieť zo sentimentu do svojich domov a na svoje polia vrátiť. Niektorí ale nebudú mať na udržiavanie majetku peniaze. „Časť z nich bude predávať svoje domy tým, ktorí peniaze majú. Ale tak je to predsa vždy,“ dodáva Szypowski.

PRE SME - PAVEL NOVÁK, spravodajca Českého rozhlasu, Varšava