Alexander Bell, svetoznámy vynálezca mikrofónu a telefónu, nechal vo svojom dome zatemniť všetky okná, pretože sa bál škodlivých lúčov Mesiaca. Systematicky a neúspešne sa pokúšal naučiť svojho psa hovoriť.

Fyzik Henry Cavendish, ktorý objavil vodík a určil zloženie vody, sa panicky bál ľudí. Na zasadaní Kráľovskej chemickej spoločnosti hlasno jačal, aby sa mu všetci včas vyhli. V dome mal zložitý systém dvojitých dverí, dokonca vlastné schodisko len pre seba.

Geniálny vynálezca žiarovky Edison bol zase celkom úprimne presvedčený, že raz dokáže vyrábať energiu pomocou ľudskej reči. A celé roky na tom aj pracoval.

Vynikajúci matematik, fyzik, astronóm a filozof, jeden z najvýznamnejších prírodovedcov všetkých dôb, Isaac Newton sa vo svojich laboratóriách zaryto pokúšal premeniť kovy na zlato. Táto myšlienka ho neopustila do konca života.

Čudní, výstrední, egoistickí

Ozaj, prečo samí muži? Je na to nejaká odpoveď? Aj vedecká pracovníčka MUDr. Daniela Ostatníková, členka Spoločnosti pre vyššie funkcie mozgu v Bratislave tvrdí, že viac géniov je medzi mužmi.

„Mužský mozog je stavaný tak, že jeho hemisféry pracujú skôr oddelene ako integrovane, a tým dosahuje aj lepšie výkony v istých sférach. Dokáže produkovať géniov z umeleckých oblastí – viac sochárov a maliarov bolo mužov. Vôbec, viac géniov bolo mužov. Ale, pozor, aj viac retardovaných je mužov. Aj tých, ktorí nič nedokázali, je viac mužov.“

Vedec Peter Morris z londýnskeho Vedeckého múzea hovorí, že 99 percent významných vedcov je viac či menej excentrických.

David Weeks, lekár z Kráľovskej edinburskej nemocnice, študoval excentrikov vyše desať rokov a je presvedčený, že najviac výstredných a bláznivých ľudí je medzi vedcami v odbore prírodných vied, chémie, fyziky a matematiky. Doktor Weeks, ktorý o svojich výskumoch napísal aj knihu, tiež tvrdí, že mnohí vedci sú samotári a nekomunikatívni preto, lebo sú úplne zahĺbení do svojich myšlienok a problémov, ktoré riešia. Výstrednosť v správaní je v mnohých prípadoch totožná s originalitou. Hranica, ktorá oddeľuje hlboké sústredenie od šialenstva, býva podľa neho často veľmi úzka.

Podľa psychiatra Vladimíra Vondráčka Ampére, Newton, Pascal prekonali schizofrénne psychózy.

Prečo bol geniálny napríklad Albert Einstein, ktorého dielo považujú odborníci za najväčší intelektuálny výkon jednotlivca všetkých čias? Analýza Einsteinovho mozgu jeho genialitu zatiaľ jednoznačne nevysvetlila. Aký to bol vlastne človek?

Životopisná kniha Albrechta Fölsinga Albert Einstein rúca všetky mýty okolo tohto génia, ktorého máme zafixovaného ako bystrého a milého starčeka. Fölsing ho opisuje ako človeka, z ktorého totálna zaujatosť pre fyziku urobila bezcitného egoistu. Svoju nemanželskú dcéru ponúkol ako dvojročnú na adopciu a vymazal ju zo svojho života. Keď u mladšieho syna, veľmi inteligentného a citlivého medika, prepukla ťažká schizofrénia, dal ho do ústavu a prestal sa o neho zaujímať.

Einstein vyhlasoval: „Hodnotní ľudia sa v beznádejných prípadoch nesmú obetovať, ani keď ide o výnimočné prípady.“ Tento miláčik žien verejne podvádzal svoju manželku. Jedna z jeho mileniek za ním dokonca pravidelne dochádzala domov, a tak zúfalej pani Einsteinovej nezostávalo nič iné, len odísť na celodenné nákupy.

Životopis génia ponúka teda ďalšie otázky. Dokázal by Einstein stvoriť také geniálne dielo, keby bol k svojim najbližším ohľaduplnejší? Majú byť výnimoční jedinci meraní iným metrom ako obyčajní ľudia?

Čudáctva geniálnych umelcov

Aj v početných životopisoch veľkých umelcov môžeme nájsť množstvo príkladov, že títo ľudia neboli celkom normálni.

Marcel Proust od ranej mladosti neznášal vôňu kvetov, rastlín a slnečné svetlo. Svoj život strávil v starostlivo zatemnenej miestnosti obloženej korkom.

Honoré de Balzac nedokázal písať, ak nemal oblečený svoj biely habit opásaný zlatou retiazkou. Aj niekoľko dní za sebou nevychádzal z izby.

Hemingway tvoril svoje diela postojačky, pri špeciálne skonštruovanom písacom pulte. Fridrich Schiller čerpal inšpiráciu z vône zhnitých jabĺk, ktoré musel mať stále poruke.

Čudácke správanie sa slávnych ľudí však nielen spestrovalo ich biografie, ale neraz si vyžadovalo aj pomoc psychiatra.

Názorným príkladom, ako sa pracovný návyk môže premeniť na psychickú poruchu, je prípad huslistu Davida Oistracha. Tento umelec celé dni ladil svoj nástroj aj napriek tomu, že vôbec nevystupoval.

Vladimir Horowitz musel na niekoľko rokov zanechať hru na klavíri, pretože sa mu zdalo, že má prsty zo skla, a keď nimi udrie do klaviatúry, rozbijú sa.

Spisovateľ Guy de Maupassant mal panický strach zo samoty, pretože, ako tvrdil, vtedy ho navštevoval zlý dvojník. Prenasledovaný halucináciami zomrel v útulku pre duševne chorých.

Trpiaci géniovia

Odborníci pripúšťajú, že medzi genialitou a psychickými poruchami existuje istá súvislosť. Predispozície na ne majú najmä ľudia obdarení umeleckým talentom. Medzi spisovateľmi, hudobníkmi a maliarmi sú psychózy a depresívne stavy oveľa častejšie ako v iných povolaniach. Aj prípadov samovrážd je medzi nimi viac. V tejto smutnej štatistike vedú básnici.

Z psychických porúch je veľmi častá mánio-depresívna psychóza. Psychiatri pripisujú manickej fáze zosilnenú aktivitu a prílev umeleckej tvorivosti. Kratší spánok, schopnosť maximálneho intelektuálneho výkonu, vypätá citlivosť a množstvo intenzívnych emócii spôsobujú, že títo ľudia aj napriek chorobe tvoria geniálne diela. Ota Pavel napísal vtedy svoje najkrajšie knihy. Miloš Kopecký hral tak, že to nik nespoznal.

Takmer zrkadlový odraz stavov eufórie a zúfalstva možno nájsť v skladateľskej tvorbe Roberta Schumanna. Obdobia výnimočnej kreativity, keď napísal okolo 30 diel ročne, sa striedali s depresiami a opakovanými pokusmi o samovraždu.

Howard Gardner, profesor z Harvardovej univerzity, pri písaní knihy o tzv. tvorivej inteligencii preskúmal životopisy siedmich vynikajúcich individualít nášho storočia, medzi nimi aj Freuda, Stravinského, Einsteina a Picassa. V úsilí odhaliť zdroj ich geniality zostavil zoznam vlastností, ktoré boli spoločné pre celú skupinu.

„Je to rodina pozbavená hlbších citov, ale požadujúca, stredne zámožná, s presne vymedzenou pozíciou, vyobcovanie, schopnosť zachovať si isté vlastnosti dieťaťa.“ To je podľa Gardnera časť toho, čo je potrebné na sformovanie génia.

Nie je to však ešte všetko. Človek nemôže byť geniálny, ak nie je presvedčený, že výkony sú dôležitejšie ako osobný život. Toto presvedčenie však môže súkromný život zmeniť na peklo. Smutným príkladom je Picasso a osudy žien, ktoré mali to nešťastie, že sa do neho zamilovali. Štyri psychicky ochoreli, dve z nich spáchali samovraždu.

O nič lepšie sa nevyvíjali ani vzťahy hudobného skladateľa Stravinského s jeho deťmi.

„Osobnosť je považovaná za tvorivú do tej miery, do akej odbieha od normy a súčasne je schopná prekonať odtiaľ prameniace napätia,“ píše Gardner.

Obsahy psychiatrických kartoték svedčia o tom, že často sú to napätia nadmerné aj pre génia. Mnoho nositeľov Nobelových cien ukončilo svoj život samovraždami.

Pacientmi psychiatrov boli okrem iných Byron, Edgar Allan Poe, van Gogh, Gaugin, Schumann, Ravel, Nietzche. Na liečenie sa dostali aj Ernest Hemingway, Tennesee Williams, Mark Twain, psychicky trpel aj ruský spisovateľ Gogoľ. A mnohí ďalší.

Psychické poruchy obohatili kultúru

Vzniklo by však toľko geniálnych diel vedcov, filozofov, maliarov, výtvarníkov, spisovateľov a básnikov, keby boli duševne celkom zdraví?

Profesor psychológie PhDr. Anton Heretik, CSc. z Filozofickej fakulty UK v Bratislave si nemyslí, že by existovala nejaká výrazná súvislosť medzi tvorivosťou a psychopatológiou osobnosti.

„Existovalo a existuje množstvo geniálnych a tvorivých ľudí, ktorí zaručene netrpeli žiadnou duševnou poruchou ani odchýlkou.“

Súhlasí však, že medzi veľkými umelcami bolo naozaj veľa ľudí s poruchami osobnosti, ktorí boli už od detstva samotári, mali zvláštne nápady, nebavili ich bežné hry ako rovesníkov, odlišovali sa od väčšiny a často tým aj trpeli. Často sa práve toto utrpenie premietlo do ich diel.

„Napríklad Franz Kafka bol veľmi výrazný introvert, človek, ktorý mal veľa osobnostných zvláštností. Práve pocit odcudzenosti, ktorý celoživotne zažíval, problémy v komunikácii, v partnerských vzťahoch, to všetko sa odrazilo v mnohých jeho dielach. Preto sú dnes také uznávané, ako keby predpovedali istú odcudzenosť, ktorú prináša civilizácia medzi ľuďmi. Tým, že bol tak osobnostne zvláštny, ako keby tento pocit doby predbehol,“ hovorí profesor Heretik.

Myslí si však, že odlišnosť umelcov od väčšinovej populácie sa často preceňuje.

„Mnoho ľudí z diel usudzuje, že toto nemohol vytvoriť normálny človek. Dnes sa môžeme len domnievať, či Hieronymus Bosch, ktorý vytvoril také excelentné diela, bol duševne zdravý, alebo mal schizofréniu. Pre bežného človeka je totiž taká imaginácia, akú stvárnil na svojich obrazoch, ťažko predstaviteľná.“

U mnohých umelcov sa odborníci len domnievajú, akou psychickou poruchou trpeli.

Predmetom takýchto diskusií je dodnes napríklad Vincent van Gogh. Jedni tvrdia, že mal epilepsiu, iní hovoria o schizofrénii a pražský otorinolaryngológ si myslí, že mal Meniérovu chorobu, teda neznesiteľné hučanie v ušiach a závraty. Profesor Heretik dodáva, že podľa ďalších teórií trpel tzv. absintovou psychózou. Absint, ktorý bol v 19. storočí populárnym nápojom medzi umelcami, mal mnohé negatívne účinky, takže mohlo ísť o podobné psychózy, aké vyvoláva alkohol.

Dalo by sa spätne z diela usúdiť , kto akou chorobou trpel?

„Asi nie, prináša to celý rad špekulácií, je to nevedecké a najmä, vychádza to z predstavy, že keď niekto vytvorí niečo originálne, musí byť nenormálny. Existuje veľa ľudí, ktorí prežijú duševnú poruchu, a nijako to nemení ich tvorivosť, ale je zaujímavé, že mnohí pacienti so schizofréniou, ktorí predtým neprejavovali nijaký výtvarný talent, vytvárajú počas psychózy aj po jej odznení originálne diela.“

Dá sa povedať, že psychické poruchy obohacujú kultúru?

„Určite. Psychické poruchy sú významnou súčasťou kultúry ľudstva. Odkedy existujú pramene, máme poznatky, že existovali v každej civilizácii, a obohacujú nielen celú kultúru, ale aj jednotlivcov.“

Umelci, ktorí trpeli duševnou poruchou a svoje skúsenosti a utrpenie spracovali vo svojich dielach, tvoria podľa odborníkov veľmi vzácnu skupinu umelcov.

„Majstri pera totiž podávajú excelentný obraz o utrpení, ktoré prežíva väčšina ľudí s duševnými poruchami. Po tejto stránke je takáto literatúra veľmi silná. Napríklad v knihe Paola Coelha Veronika sa rozhodla umrieť je majstrovsky opísaná mnohogénna neuróza – strata zmyslu života. Wiliam Styron napísal zase úžasnú autobiografickú knihu Viditeľná temnota. Je to ten najlepší opis toho, čo poznáme ako endogénna depresia, teda ozaj hlboká psychotická depresia. Väčšina ľudí, ktorí trpia psychickými poruchami, si myslí, že nikto iný tak netrpí, že sú sami na svete. Pocit, že nie sú so svojím utrpením sami, je pre nich často vykúpením,“ hovorí profesor psychológie.