svojprávnosti. Nepáčilo sa mu, že za mrežami nemohol voliť.
Podobné obmedzenia má ďalších 48-tisíc väzňov v Británii. "Také všeobecné, automatické a nevyberavé obmedzenie práva", je podľa súdu neprijateľné.
Aj Slovensko je signatárskou krajinou Dohovoru o ochrane ľudských práv, podľa ktorého sa súd riadil.
Koncom roka 2004 u nás bolo 6331 odsúdených. Ani oni nemajú volebné právo. Ústavný právnik Radoslav Procházka si myslí, že by sa to po rozhodnutí súdu malo zmeniť. "Keď chce Slovensko svedomito plniť záväzky vyplývajúce z dohovoru, tak by to malo urobiť," povedal. Tvrdí, že na to nebude potrebná novela ústavy, stačí zmena zákona o voľbách.
Procházka si tiež myslí, že "paušálne vylúčenie všetkých väzňov z výkonu aktívneho a pasívneho volebného práva nie je opatrením, ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné".
Tajomník Slovenskej advokátskej komory Andrej Popovec pripúšťa, "že pri niektorých menej spoločensky nebezpečných odsúdeniach by nemuselo dôjsť k úplnej strate politických práv". Podmienkou je stanovenie presných kritérií, podľa ktorých by sa tak urobilo. Osobne nemá signály o tom, že by odsúdení namietali proti obmedzeniu svojho volebného práva, ale nevylúčil, že sa s tým iní advokáti v praxi stretávajú.
Politológ Grigorij Mesežnikov považuje obmedzenie volebného práva za formu trestu. Nevie si predstaviť, ako by sa rozlišovalo, ktorí odsúdení budú mať volebné právo a ktorí nie. Problémom by bolo aj samotné uznanie práva voliť a byť volený pre väzňov. Vedenie kampane spoza mreží, alebo dokonca vykonávanie funkcie by bolo problematické. "Neviem si to predstaviť, hoci chápem, že každý trestný čin nemusí byť takej povahy, aby izolácia bola absolútna," dodal.
Člen ústavnoprávneho výboru Peter Miššík tiež nevie, aké by mali byť kritériá na delenie väzňov. "V súčasnosti je to skôr zaujímavá informácia, ktorú môžeme v budúcnosti použiť," vyhlásil. (rp)
