Tak sa z pôvodne avizovanej drámy stala fraška – SDĽ ako už mnohokrát predtým cúvla, keď išlo do tuhého (a či to Dzurinda s demisiou myslel smrteľne vážne, hoci kuloáre tvrdia, že áno, sa už asi nikdy nedozvieme). Zopakovalo sa nám aj pár ďalších istôt – hoci sme sa snažili, nenašli sme v uplynulých dňoch, týždňoch a mesiacoch situáciu, kedy sa hlava štátu zachovala tak, že by nestratila desiatku. Najviac však na celej kauze asi stratili práve ľavičiari – už nie sú dôveryhodní ani pre koaličné strany, ani pre opozičné strany, a ako to tak vyzerá, strácajú dôveryhodnosť aj pre zvyšky voličov. Axióma odchádzajúceho volebného obdobia – už nikdy spolu s SDĽ – sa zrejme potvrdí vo volebných urnách.

Bolo to do až plaču – keď sme mali ukázať, že slovenský hokej ako jeden z mála slovenských fenoménov patrí do svetovej špičky, strašne sme vyhoreli, opäť naganským spôsobom. Zrejme nikto Nemcom nepovedal, že sme favoriti a že sa očakáva náš postup – možno by hrali inak. Takto zrejme z nevedomosti dali do hry srdce a bojovnosť a na profesorov s dvojkrížom na hrudiach to stačilo. Márna bola potom snaha dohnať zmeškané, a hoci tých pätnásť minút medzi 2:3 na 6:3 bolo skvostných a opätovne vyhecovalo slovenské fanúšikovské duše do hokejovej predsiene raja, pád do reality a suterénu bol príliš tvrdý. Aj keď logický – vo vrcholných chvíľach slovenskí hokejisti kričia joj.

Zábavnou konštrukciou, ktorá vznikla v politických úvahách o odvolávaní Ivana Mikloša, bolo stotožňovanie odvolávania podpredsedu vlády s odchodmi iných členov vlády. Toto porovnávanie neporovnateľného neobišlo ani hlavu štátu. Ani jeden z doterajších ministrov totiž nebol odvolaný v súčinnosti koaličných a opozičných poslancov, vždy išlo o dohodu vnútri koalície, aj keď občas dosť ťažko vybojovanú. Preto museli všetky tvrdenia o absurdnosti postoja, keď by vláda stála na jednom členovi, vyznieť zainteresovanému pozorovateľovi ako absurdné až hlúpe. A situácia, keď by vo vláde bola jedna väčšina a v NR SR iná, až ako priveľmi slovenská. (rk)