Nedokončil štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, vystriedal viacero zamestnaní, bol baníkom i stavebným robotníkom, vo vydavateľstve Smena pôsobil ako lektor. Zo všetkého najviac však bol Rudo Sloboda, od ktorého smrti zajtra uplynie desať rokov, spisovateľom, človekom, ktorý dobrovoľne musel prijať úlohu outsidera.

Úmyselne si protirečím. Jeho vnútornému ustrojeniu totiž dominoval "perpetuálny" kriticizmus, zvýšená schopnosť analyzovať, potreba zrkadliť, odhaľovať a pitvať - vždy so šokujúcou úprimnosťou. Takéto danosti museli naraziť na spoločenské konvencie, pravidlá a predsudky.

To, čo kruh potom nebezpečne uzatváralo, bola Slobodova ľudská a autorská nutnosť hodnotiť vlastné schopností a isteže zlyhania, ich vyhodnocovanie a z neho prameniaca neistota, pochybnosti a výčitky. To, čo už nešlo prerušiť, je hľadanie: seba samého, viery, Boha, putujúcich duší ľudí i zvierat. Hoci sa v konečnom dôsledku hľadá preto, aby sa našlo ešte viac, ešte dôvodnejších pochybností.

No napokon ani Urban Chromý z románu Narcis , študujúci filozofiu najprv oficiálne, potom na vlastnú päsť, nespoznal lepšie ani seba ani zákony ľudskej existencie a existencie vôbec. Kdesi tam, kde on končí, pokračuje frustrovaný intelektuál z románu Rozum . Napriek ráciu a empírii ako keby poznanie jednotlivca ostávalo nemenné, zatiaľ čo problém ľudskej identity sa zostruje a existenciálna kríza človeka prehlbuje.

O Slobodových textoch, ktoré často majú akúsi rapsodickú rozbiehavosť a zavše refrénovitosť, sa zvykne hovoriť, že sú asymetrické a nehomogénne, že ich tvorí voľné zoraďovanie vnútorne previazaných epizód, pričom hlboké je hneď vedľa banálneho, vážne vedľa ironického, podstatné vedľa marginálneho. Ako v živote.

V Pamätiach sa hovorí aj o dcére a vnučke, ktoré si "prezerali krajinu a boli prekvapené, ako je zo strechy všetko inakšie. Keď sme vo dvore ako v jame, okolo ohradení plotmi, všetko je inakšie". Sloboda sa pozerá na iných a na seba, ako keby sedel na streche. Odtiaľ trúsi svoj pesimizmus, ironizuje, zosmiešňuje. A najmä relativizuje veci, javy, vzťahy a súvislosti, o ktorých sa mnohí (tam dole) domnievajú, že platia absolútne. Práve na nich jeho názory pôsobia "osviežujúcim dojmom", lebo jeho slovám "spola nerozumejú".

Raz napísal: "Keď sa naochkám nad sebou, niekedy si poviem: hej, aj iní majú takéto strasti. No keď narazím na konkrétneho človeka, málokedy ma hneď dojme." Ako keby si zase vyčítal, ako keby samého seba... Napríklad aj vlastnú samovraždu, hoci tvárou v tvár otcovi, ktorý prežil druhú svetovú vojnu a trpel na rakovinu, ako sa dočítame v poviedke Stračia nôžka zas ide kvitnúť. V jej nemeckom vydaní (vydavateľstvo Gollenstein) sa objavuje aj táto scéna z pochovávania: "Odrazu som zachytil tichý plač. Ktosi, kto vie, že mu neodpoviem, vraví: Prečo si nám to urobil? A čo ja môžem za to, že som umrel? Najradšej by som ožil, aby som nebol na ťarchu takému množstvu ľudí."

Autor: MARIÁN HATALA(Autor je básnik a prekladateľ)