"Beží na 2:15," tešil sa na dvadsiatom kilometri Pavol Madár. Jeho zverenec z košického Obalservisu Marcel Matanin, za ktorým sa takmer celý čas hnal na bicykli, mal vtedy ľahké nohy. Pár kilometrov predtým ušiel aj Miroslavovi Vankovi, ktorý na ceste za víťazstvom v polmaratóne, pomáhal nášmu olympionikovi s tempom. Práve to sa však napokon vyvrbilo ako zlé znamenie.

"Škoda, že Miro nevydržal v nasadenom tempe dlhšie ako do pätnásteho kilometra. Po ňom mi povedal, že má toho dosť a zvoľnil," referoval v cieli Matanin. "Postupne sa rozpadla celá, sľubne pôsobiaca skupinka, v ktorej som sa ocitol. Potom už každý bežal len sám za seba."

Predvlani dobehol Marcel v Košiciach štvrtý. Teraz síce tak vysoko nerúbal, ale trúfal si prekonať osobný rekord 2:17:22. Napokon však dobehol vo svojom piatom životnom maratóne ôsmy za 2:20:37 a z toho bol trochu skormútený. Napriek titulu majstra Slovenska.

"Titulov mám už vari dvadsať, šesť len z krosu. Tento je síce prvý v maratóne, ale chcel som ho ozdobiť lepším časom," krútil nosom. "Pravdaže, mohol som dopadnúť aj horšie. Videl som lanského víťaza Dobrzynského aj sanitku, ktorá za ním mierila."

Aj vy ste nedajbože zvažovali zastať? spýtal sa ho ktosi. "Tak to zasa nie," ohradil sa muž, ktorý pred vyše rokom obdivuhodne dotrpel aténsky olympijský maratón, hoci na úplne poslednej pozícii úplne poslednej súťaže Hier. "Netvrdím, že som toho na istom úseku nemal plné zuby, ale tréner Madár mi poradil. Predýchaj to, viac pracuj rukami, zakričal mi, a naozaj som sa z krízy dostal."

Aj Matanin si posťažoval na počasie. Venoval mu hneď prvé slová v cieli. "Kde je to včerajšie a predvčerajšie počasie?" povedal vyčítavo smerom do oblohy. "Žiadalo si to päť stupňov menej." (mo)