terizuje vynachádzavosť, vtip, originalita, vášeň a hravosť.

Jeho kvality literárneho publicistu a kritika potvrdzuje kniha Aby bolo napísané (vyd. Kalligram, Bratislava 2005). Je to súbor úvah, zamyslení, poznámok, anketových príspevkov, recenzií o našej i svetovej literatúre, výňatkov z interview. Osobitne sa tu vyníma rozsiahla prednáška na tému Čudáci, excentrici a outsideri v slovenskej a svetovej literatúre. Hodlá ju spracovať ako encyklopédiu. Bude to rozhodne unikum.

Pre Heviera je literatúra a umenie vôbec osobnou terapiou, tým, čo človeka presahuje, čo pretrváva napriek tomu, že mnohé sa zdá už zabudnuté a pohltené tokom času. Tento knihoholik (sám sa tak nazýva) sa preto v niekoľkých článkoch vracia k dielam našej literatúry, ktoré vyšli už dávnejšie. Teraz ich pripomína - nie ako archeologické nálezy, ale ako živé knihy, ktoré nepotrebujú ani umelé dýchanie. Patrí medzi ne Trilecovej básnický debut Rozmarín (1971), Janovicova Posledná večera (1969), Andraščíkova Zvedavosť (1970) či Vanovičove Antidialógy (1968).

Hevier sa však prehrýzol aj vyše dvadsaťtisícveršovou skladbou Michala Miloslava Hodžu Matora (1857), ktorá vyšla prepísaná z rukopisu až v našom storočí. Tento zážitok pokladá za najintenzívnejší za posledné roky.

No čitateľským zážitkom sú aj jeho vlastné texty. Jeho Pár slov deťom, detským autorom, knihovníkom a učiteľom nemá v sebe nič mentorské. Hovorí z neho ľudská i spisovateľská skúsenosť, prítomná aj v citlivom výklade Ondrušovej poézie.

Bez literárnokritických floskúl sa Hevier zaobišiel takisto v recenziách Kafku, Corsa, Bukowského, Ionesca, Filu a ďalších svetových i našich básnikov, prozaikov, maliarov, hudobných vedcov (sú zahrnuté v kapitole 999 druhov rozprávania). Hevier nereprodukuje prečítané, čítajúc rozmýšľa a rozmýšľajúc radí čitateľovi (nie je náhoda, že niektoré jeho recenzie majú takéto názvy: Ako čítať Kafku, Ako neumierať, keď ste básnikom). Napríklad jeho pohľad na Kafkovo dielo je prenikavý vo svojej prostote a má charakter definície alebo metafory: "Kafkovi hrdinovia sa pohybujú v reálnom svete, ako na úteku v perinách, keď chceme vo sne bežať, ale nejaká sila nám v tom bráni... Kafkovi v tom bránila banálna doba."

Hevier vie čítať a ani na najťažšie texty nepotrebuje hever (aj on sa rád hrá so slovíčkami!). Iba v jednom prípade sa mu to nepodarilo a namiesto pozorného čítania vyčíta humoristovi Kishonovi, že v knihe Picassova sladká pomsta paroduje moderné umenie. Ale veď Hevier vôbec nepochopil, že Kishon si uťahuje zo všetkého, že mu nič nie je sväté! Nepochopiteľné u autora, ktorý kedysi (1988) napísal výborné eseje o slovenských básnikoch Dorozumenie v jednej reči!

Hevierova kniha dáva múdre vysvetlenia na mnohé hlúposti tejto doby, vyjadruje postoje a vycibrený vkus vzdelaného a v umení rozhľadeného skeptika. V kondenzovanej podobe ich nájdeme najmä v záverečnej časti knihy, kde sú rozhovory so siedmimi redaktormi. Žiaľ, znovu sa zabudlo na bibliografiu publikovaných textov.