Baltazár Poszton choval morky, diviakov i srnu. Za domom mal veľký pozemok a rozmýšľal, čo s ním. Raz si v chovateľskom časopise prečítal radu: "Keď neviete, čo s pôdou, chovajte emu." "Toto zviera naozaj iné nepotrebuje. Osem mesiacov sa oň netreba osobitne starať, samé sa pasie a pozberá si jablká popadané zo stromu. Prikrmovať ho treba iba v čase znášok," presviedča nás Poszton, ktorý pracuje ako zootechnik v miestnom družstve.

Emu je podobný pštrosovi, je však menší a prítulnejší. K návštevám sa správa mierumilovne, aj keď prídu za ním až do ohrady. Odvážili sa k nemu aj škôlkari z obce. V Česku či Maďarsku ho podľa predpisov držia v dva a pol metrovej ohrade. Zo zákona ho považujú za nebezpečné zviera podobne ako leva či tigra. Na Slovensku je zaradený k hospodárskym zvieratám.

Samička vydáva špecifický zvuk ako údery do bubna. V noci ho počuť na pol dediny. Emu sa našim pomerom dobre prispôsobil, okrem času znášky vajíčok. Samička ich kladie počas austrálskeho leta, keď je u nás zima. Znáša ich každé tri dni, presne v určitú hodinu. Chovateľ ich musí okamžite zobrať, aby nezamrzli. "Prvý rok ich znášala o štvrtej popoludní, no vlani po polnoci. Či sa nám chce alebo nie, musíme ich ísť zobrať," hovorí chovateľ. Takmer celá produkcia ide na ďalší chov.

Emu má kvalitné mäso, ktoré je tmavé ako divina, no diétnejšie ako morčacie. Slovenské a zahraničné reštaurácie oň majú záujem, žiadajú však pravidelné dodávky. Pod nôž sa však dostane len málo emu, takmer celá produkcia ide na ďalší chov. (bej)