Typický obrázok prvej aj druhej intifády: Palestínski tínedžeri s kameňmi. FOTO- REUTERS
Zvíťazili sme, víťaz berie všetko. Písali arabské noviny al-Ahram o odchode Izraelčanov z Gazy. Tvrdili, že neprítomnosť Židov v Gaze je výsledkom takzvanej druhej intifády. Vypukla presne pred piatimi rokmi.
Podľa Palestínčanov vypukla preto, že si vtedajší opozičný líder Ariel Šaron dovolil prísť na polhodinovú vopred ohlásenú návštevu Chrámovej hory.
Podľa Izraela zase preto, že Jásir Arafat nechcel akceptovať pre Palestínčanov najlepšie výsledky spoločných rokovaní a ako vždy chcel trochu viac.
A hoci v Gaze už skutočne nie sú židovskí osadníci, oslavovať niet veľmi čo. Včera Izrael po ďalšej vlne ostreľovania svojho územia zintenzívnil protiteroristické operácie v pásme a Palestínčania dostali od generála Israela Ziva jasný odkaz: nedráždite našu trpezlivosť.
Obyčajní Palestínčania sú po piatich rokoch povstania v takmer rovnakej situácii ako na jeho začiatku. Bieda sa prehĺbila, pribudlo mŕtvych, zdemolovali sa ďalšie domy a na dvoroch mnohých vyrástol múr, ktorý ich oddeľuje od Izraela.
Teroristické organizácie ich však stále presviedčajú, že jedinou cestou je boj a vymazanie Izraela z mapy sveta. Obete mužov z Hamasu a Islamského džihádu nezaujímajú: izraelské oslavujú, z palestínskych robia mučeníkov.
Hoci im už nevládne nikým neuznávaný Jásir Arafat, ale demokraticky zvolený a pre svetových lídrov prijateľný Mahmúd Abbás, nevedia, čo je to vláda zákona. Ulice ovládajú teroristi, ktorých sa Abbás bojí.
Napriek tomu intifáda skutočne prispela k odchodu Židov, ale nie celkom tak, ako tvrdia teroristi. Izraelčania sa rozhodli odísť sami, práve po lekcii z druhej intifády. Pre verejnosť bolo čoraz neprijateľnejšie financovať osadníkov a vojakov na území, ktoré podľa viacerých biblistov ani nepatrí k "veľkému Izraelu".
Druhá intifáda znamenala pre Izraelčanov sériu brutálnych samovražedných atentátov, únosov a strachu. Židovský štát prišiel o významné príjmy z turistiky a musel čeliť aj medzinárodnému tlaku za bezpečnostne nevyhnutné, ale podľa časti Izraelčanov morálne sporné vojenské akcie. Izraelčania museli tiež pristúpiť na život v tieni bezpečnostného múru aj na poznanie, že sen o "veľkom Izraeli" je utópiou ich otcov.
Drvivú väčšinu problémov však druhá intifáda nevyriešila, len ich ešte prehĺbila. V uplynulých piatich rokoch síce vzniklo nespočetne veľa mierových plánov, ale ani jeden z nich sa neodvážil pevne zadefinovať riešenie hlavných sporov: otázky Jeruzalema, utečencov či konečných hraníc.
Jeden posun však nastal: v Izraeli je dnes absolútne nemoderné odopierať Palestínčanom právo na štát. Pred piatimi rokmi to tak nebolo.
Izrael však rovnako pevne hovorí, že tento štát musí byť demokratický. To znamená, že v ňom nemôžu vládnuť sily, ktoré živili druhú palestínsku intifádu.
Dve verzie intifády
Palestínčania
intifáda vznikla po tom, keď 28. septembra 2000 na Chrámovú horu prišiel Ariel Šaron, to Palestínčanov rozzúrilo, a tak sa začali búriť, izraelská odpoveď bola brutálna, preto sa stupňovali teroristické útoky
Izrael
Šaron nič nevyprovokoval, o návšteve informoval samosprávu. Palestínčania intifádu pripravovali už od leta 2000, čo potvrdili viacerí ich politici, pretože zlyhali rokovania o ich štáte. Aj Mitchelova správa tvrdí, že Šaronova návšteva druhú intifádu nezapríčinila, spustil ju palestínsky policajt, ktorý zabil izraelského vojaka na spoločnej hliadke
Obete
viac ako tisícka Izraelčanov (75 percent civilisti) a viac ako tri tisícky Palestínčanov (40 percent civilisti)
(mik)