Iva Bittová predstavuje projekt Elida, Mark Stewart zo súboru Bang On A Can All Stars počúva. FOTO - ČTK
Elida bol hurikán, ktorý v roku 2002 ohrozoval Mexiko. Nakoniec však zmenil smer ešte nad Atlantikom a pevninu nezasiahol. Čosi podobné sa prihodilo Ive Bittovej s jej novým rovnomenným albumom - živel nevyčíňa, ale práve z toho sa môžu ľudia radovať.
Klasika s elitou
Mnohí originálni hudobníci po istom čase prepadnú pokušeniu menom klasika. Pokúšal sa o ňu Frank Zappa, artrockové kapely 70. rokov a už dlhšie s ňou koketuje aj Iva Bittová. Jej skladby už hrali a nahrali moravské sláčikové kvarteto, holandský súbor dychových nástrojov a najnovšie špičkové americké komorné teleso.
Nie Elida, ale Elita. Tak by sa mal označovať Bang On A Can, súbor amerických virtuózov a nadšencov pre novú hudbu. Od roku 1987 totiž pripravil množstvo originálnych projektov a premiér súčasných skladateľov. Šiesti členovia vystupujú aj samostatne, s dodatkom All Stars. V takejto podobe sa napríklad predstavili v Bratislave na festivale Večery novej hudby (1998) a teraz sa dali dohromady s Ivou Bittovou.
Na prvý pohľad ide o logické spojenie - originálna hudobníčka plus vyhľadávaný súbor, ktorého členovia hrajú na klarinet, violončelo, klavír, basu, bicie a elektrickú gitaru zároveň. Projekt Elida vznikol na objednávku dvorného domu klasickej hudby, newyorskej Carnegie Hall. Tam sa v apríli premiéroval. Neskôr dostal podobu nahrávky vydanej v USA a teraz aj v Európe (Indies records).
Z deviatich skladieb je väčšina pôvodných, čím sa zároveň táto nahrávka líši od Bittovej predchádzajúcich "klasických" výletov. Bang On A Can All Stars slúži jej nápadom a prekvapivo veľmi vhodne dokáže podporiť aj text skladby - harmonikový sprievod presne sedí do úvodnej Malíři v Paříži, náladu Samoty podporuje melancholické prelúdovanie klavíra s basou.
Mydlový album
Bittová sa sústredila predovšetkým na komponovanie a spev. Hoci v kreditoch albumu figurujú pri jej mene aj husle, takmer ich vložky nepostrehnete. Čo určite neprehliadnete, sú tri texty Richarda Müllera, teda pri prvom počúvaní minimálne Samotu. Bittová v nej trochu zápasí so slovenčinou podobne ako "jej" hudobníci s českými názvami - v americkej verzii bookletu nájdete skladby Maliai V Parizi alebo Zapishej.
Jazykolamy majú istý pôvab, problém je inde. Elida je tiež názov básne, z ktorej vznikla titulná pieseň albumu, a tak sa volalo aj staré mydlo, ktoré používala Bittovej babička. A vnučka na spôsob mydla celý album zabalila - do originálneho obalu, ale s menej originálnou hudbou. Presnejšie, pekne vymydlenou. S čistotou však prichádza aj sterilita.
Stalo sa to už niekoľkokrát. Na pôde klasiky sa odrazu vytratí pôvodné čaro fungujúce v iných žánroch. Je to podobný problém ako pri prekladoch kníh - v novom jazyku často vznikne úplne iná kniha. Elida zostala na polceste.
Z elitného súboru pritom mohla Bittová vyťažiť viac. Tri inštrumentálne skladby prezrádzajú skladateľské limity: nápaditá hudba žienky s husľami sa tu mení na nevýrazný materiál. V spievaných pesničkách to funguje lepšie, ale aj im trochu chýba iskra a predovšetkým moment prekvapenia. Najsilnejšími náznakmi potenciálu moravsko-americkej spolupráce sú pestrá a strhujúca titulná skladba, coververzia staršej Zapískej alebo Bolíš mě lásko, kde hudobníci pekne rozohrajú výraznú melódiu.
Elida má možno šancu osloviť široké publikum, sotva však tých, ktorí poznajú Bittovej staršie nahrávky. Našťastie, od mydlovej opery má stále dosť ďaleko. Recenzie českej tlače sa zhodujú, že znie lepšie na pódiu ako z reproduktorov v obývačke. Neoficiálne správy zase tvrdia, že Newyorčania už uvažujú o novom spoločnom projekte, takže možno druhý pokus bude originálnejší.
