Sme v ríši skla. Fascinujúceho materiálu, ktorý pred deťmi doma radšej odkladáme. V Bibiane, bratislavskom dome umenia pre deti, môžeme až do konca októbra spoznať mnohé jeho podoby aj bez črepov a sĺz. "Sklo je malý kúsok neba, pred ktorým sa skloniť treba", víta návštevníkov výstavy veršík Tomáša Janovica. Dozvieme sa tu, čo má sklo spoločné so sopkou, lávou či pyramídami. Alebo ako vyzerá sklárska pec či nástroje na ručnú výrobu skla a ako sa žartovne volajú. Potom sa pozrieme, čo sa môže diať v skleníku. A nazrieme aj do ďalekohľadov. Alebo skúsime zistiť, ako sklo vzniká, kedy je tvrdé, kedy mäkké. Naučíme sa, že je pevné aj krehké zároveň. Že z neho môžeme vyrobiť gombíky, ale aj špeciálne súčasti vesmírnych objektov. Že pohlcuje a láme svetlo, odráža predmety. Že zväčšuje nekonečno. A hlavne, podnecuje fantáziu.

Do Bibiany chodia deti z celého Slovenska a veľký záujem vzbudzuje aj vo svete. Čosi o tom vie jej hlavná dramaturgička

EVA ČÁRSKA, ktorá vo Fínsku zožala za svoj príspevok o Bibiane standing ovation. To ju len utvrdilo v myšlienke, že "detská tvorivosť, to je naša budúcnosť".

Nedávno ste sa vrátili z divadelného festivalu v Japonsku. Čím bol pre Bibianu výnimočný?

Šlo o putovný divadelný festival krajín Európskej únie, ktorého cieľom bolo priblížiť japonským deťom európsku kultúru. Naše predstavenie Škaredé káčatko sa hodnotilo medzi divadlami z osemnástich krajín ako jedno z najlepších vďaka spontánnym hereckým výkonom, ale aj deťom, ktoré sa doňho zapájali.

Aké boli japonské deti?

Tie sú všade rovnaké, krásne, v tomto prípade to boli samé čierne hlavičky. Naša špeciálna 'bibianovská' poetika aktivizácie divákov zasa slávila úspech. Deti boli unesené.

Sledujete, aké sú na vás ohlasy?

Sú pozitívne. Podľa laikov aj odborníkov to robíme dobre. Pre mňa je, samozrejme, najväčšou plácou, keď idú deti popod okná a volajú jéj, Bibiana.

Nestretávate sa s opačnými reakciami?

Občas. Napríklad, keď príde na výstavu celá trieda a učiteľka nám ich nechá s tým, že si ich o hodinu vyzdvihne. Medzi deťmi sa vtedy objaví nejaký 'hrdina', ktorý povie, že je to celé blbosť a ostatní prikyvujú, že áno. Ale keď sa s nimi začnem o tom rozprávať a snažím sa ich priviesť na správnu cestu, odrazu to berú.

Zaujíma vás, čo všetko dnes deti láka?

Určite, ale snažíme sa ich priviesť k niečomu inému, než čo ich zahlcuje v každodennom živote. Je zaujímavé, že odrazu vedia byť vďačné, keď môžu na výstavách samy dotvárať veci alebo komunikovať so živým hercom a dostanú za to nálepku na čelo, s ktorou potom hrdo chodia po ulici. Deti potrebujú kontakt s dobrom, aby ho vedeli odlíšiť od zla. Za počítačom sa táto rovina stráca. Podstatou výchovy umením i umenia samého je klásť otázky, ktoré sú niekedy dôležitejšie ako odpovede. Vedieme deti k tomu, aby sa pokúšali tie odpovede hľadať a aby mali vlastný názor.

Závisí záujem od veku návštevníkov?

Je to rôzne a v prípade detí je vždy dôležitý prístup dospelých, ktorí sem s nimi prichádzajú. Veľa spraví celková atmosféra. Raz, hrali sme práve rozprávku Janko Polienko, prišli štvrtáci, čo už sú dosť veľké deti, navyše to bola chlapčenská trieda. Hovorila som si, to bude katastrofa. V predstavení sú scény, ako mamička plače, keď Janka Polienka unesie drak, a k tomu srdcervúca pesnička. Na moje prekvapenie sa chlapci pozerali na predstavenie s otvorenými ústami a keď mamička plakala, mali slzy v očiach.

Spolupracujete počas tvorby výstav a predstavení aj s rodičmi, učiteľmi alebo psychológmi?

Programovo nie, skôr ide o voľný kontakt. Stále však opakujem jedno - chýba nám dlhodobejší sociologicko-psychologický prieskum. Bezprostredné reakcie návštevníkov síce vyjadrujú väčšinou obdiv, ale o tom, aký je jej hlbší a dlhodobejší vplyv na deti, ktoré ju pravidelne navštevujú, veľa nevieme. Zistiť, aký vplyv mala ich návšteva u nás napríklad pri výbere povolania, a vôbec, v čom všetkom zážitky z našich výstav a programov ovplynili ich život, je môj sen. Možno na tom budem pracovať raz v penzii.

Vidíte rozdiel v reakciách detí z odlišných regiónov?

Mimobratislavské deti sú podľa mňa vďačnejšie, lebo nič také vo svojom blízkom okolí nemajú. Bibiana je u nás rarita a má úspech aj v zahraničí.

Páčia sa vaše akcie aj rodičom?

Pracujeme tak, aby každý z projektov mal viac rovín, ktoré môžu osloviť ľudí bez rozdielu veku. Minule však prišla jedna mamička a povedala - no, toto môjho malého nebude baviť. Vtedy sa nedá nič robiť. Je dosť pravdepodobné, že dieťa sa k názoru rodiča prikloní.

Výstavy v Bibiane vzbudzujú pocit ucelenosti, presnosti, poriadku. Čo keď deti zareagujú inak, než očakávate?

Pre väčšinu z nich je dobrý pocit byť spoluúčastníkom niečoho, čo má uzavretú, dotvorenú myšlienku. Ale pozitívne reakcie nie sú pravidlom. Keď sme mali napríklad výstavu o pamäti, v jednej z miestností sa dalo ľahnúť do vankúšov a meditovať nad vážnymi vecami. Tam, samozrejme, chodievali vždy puberťáci vo dvojici a pokreslili tam všelijaké veci. Všetky reakcie však vypovedajú o slobode: človek môže robiť, čo chce, a keď cíti istú zodpovednosť, tak to nerobí. Je mi ľúto, keď sú reakcie vulgárne, ale nemôžem to odsudzovať. Aj vtedy, keď deti urobia niečo najust, prejavia svoju osobnosť.

Čo si myslíte o dnešných deťoch?

Mám pocit, že sa nedokážu sústrediť na nejakú vec tak, ako napríklad moje deti pred tridsiatimi rokmi. Ale niekedy ma vedia úžasne prekvapiť. Sú spontánne, čisté. Rada pre ne vymýšľam nové projekty, aby také ostali.

Vaše deti boli bezproblémové?

V puberte problémy asi nikoho neobídu, ale mali sme dobré a silné rodinné zázemie. Manžel ako profesor chirurgie bol síce dosť pracovne vyťažený, no keď mal voľno, veľa sa venoval rodine. Veľmi nám pomáhali starí rodičia. Naše korene siahajú až ku Karlovi Jaromírovi Erbenovi, manželova mama bola jeho prapravnučkou. Často ju citujem, bola skvelá, taká typická babička, rozprávala deťom rozprávky, hrala im na klavíri.

Práca s deťmi nebýva doceňovaná. Aké sú vaše skúsenosti?

Podobné. Tvorba pre deti sa tu podľa mňa stále vníma ako niečo menejcenné. Napríklad na VŠMU to už roky funguje tak, že keď chce niekto študovať herectvo, prihlási sa na 'veľké' herectvo, a ak ho nevezmú, tak ide na bábkoherectvo. Je tu málo ľudí, ktorí vedia, že chcú tvoriť pre deti a chcú to robiť dobre.

Na čo si ako detská dramaturgička potrpíte?

Na kvalitu. U mňa neplatí argument - veď sú to len deti. Deti sú dôležité a čo človek do práce s nimi vloží, sa mu viacnásobne vráti. A čo nevloží, vráti sa mu tiež, v horšom slova zmysle. V časoch, keď už pre deti nevznikajú napríklad večerníčky, pôvodná animovaná tvorba, filmy a podobne, sme poslednou oázou, ktorá sa venuje umeniu pre deti na úrovni.

Čo podľa vás predstavuje úroveň?

Ťažko povedať. Cítim, či je niečo dobré alebo nie. Samozrejme, svoju úlohu pritom zohrávajú dobové a individuálne kritériá. Všetky projekty však musia prejsť cez umeleckú radu a vždy ide o detailnú tímovú prácu. Napríklad, naša posledná výstava o skle vznikala takmer rok. Kdekoľvek som v tom čase bola, stále som o skle rozmýšľala, snívalo sa mi o sklených labyrintoch, v ktorých blúdim, neviem sa z nich dostať a rozbíjam ich. Aj to súvisí s prácou, keď ňou človek žije.

Produkty pre deti si vyžadujú citlivé spracovanie. Podľa čoho si vyberáte témy výstav?

Vždy sa nás ľudia pýtajú, kde na ne chodíme. Ja hovorím, že tie témy lietajú okolo nás, človek ich zachytí, cíti. Samozrejme, treba k tomu študovať kopec materiálov, ísť naozaj do hĺbky, zachovať myšlienkový oblúk, pracovať systematicky.

Darí sa vám to?

Zaviedla som niekoľko dramaturgických titulov, akýchsi tematických cyklov. Napríklad o materiáloch - skle, dreve, papieri, kameni. Alebo cyklus o menšinách - prebehla už výstava o Rómoch, Rusínoch, Židoch, ešte máme pred sebou maďarskú menšinu či karpatských Nemcov. Spracúvame aj filozofické, až metafyzické témy, mali sme výstavu o hudbe, o pamäti, o tieni. Popritom sa snažíme približovať deťom osobnosti z umenia a histórie.

Je to zrejme náročné na prípravu.

Naša poetika spočíva v interaktivite, v rozvíjaní tvorivosti. Nie každý pristúpi na takúto parketu. Na spoluprácu vyhľadávam scénických výtvarníkov, ktorí vedia uchopiť priestor, často ozvučený špeciálne komponovanou hudbou. Divadelnosť našich výstav je zrejmá. Každá má nejaký príbeh, dej, zauzlenie, odkaz.

Umelci bývajú na svoju tvorbu citliví. Prijímajú vaše predstavy?

Osloviť najvhodnejších umelcov je niekedy problém. Spolupráca s nimi, to sú nekonečné hodiny spoločného sedenia a hľadania toho najlepšieho, čo by sme mohli ponúknuť. A nielen deťom. Chceme, aby si na výstave každý mohol nájsť to svoje. Máme niekoľkých spolupracovníkov, ktorých sme si takpovediac vychovali. Samozrejme, hľadáme aj nových ľudí. Študenti vysokých umeleckých škôl však často hľadajú radšej také tvorivé zamestnania, v ktorých si môžu lepšie zarobiť.

Do akej miery sú pri tvorbe pre deti dôležité peniaze?

Dobrá práca sa má vždy oceniť. Robiť niečo zadarmo len kvôli deťom je tak trochu citové vydieranie.

U vás to tak nie je?

Ja a mnohí moji spolupracovníci niekedy berieme prácu ako poslanie a filantropiu. Sme však príspevková organizácia, priamo riadená a dotovaná ministerstvom kultúry. Výška vstupného a počet predaných lístkov nemusia byť pre nás smerodajné. Napriek tomu ľudí oslovujeme. Predovšetkým s láskou a pre radosť.