"Písanie je forma osobnej slobody. Oslobodzuje od masy, ktorú vidíme všade okolo nás. V konečnom dôsledku, spisovatelia nepíšu preto, aby sa stali štvancami v nejakej undergroundovej komunite, ale hlavne kvôli záchrane samých seba ako jednotlivcov." FOTO - ARCHÍV
Inšpirácia: konšpirácia
Don DeLillo, tento muž s mafiánskym menom, je tajomný chlapík. Kritici so zmyslom pre marketing ho nazývajú "kapitánom paranoje". Jeden z nich sa vyslovil, že DeLillo je taký nenápadný, že by bol ideálnym špicľom. Byť mimoriadne úspešným, a pritom nenápadným, sa v Amerike takmer ani nedá. Don DeLillo mal však na túto úlohu dôkladný tréning.
Narodil sa roku 1936 ako dieťa talianskych emigrantov z katolíckej rodiny. Vyrastal v ukričanej talianskej komunite v newyorskom Bronxe. V detstve sa ho literatúra takmer nedotkla, v puberte mal naňho silný vplyv film (nie americký, ale európsky), džez a výtvarné umenie (najmä abstrakcionizmus). Absolvoval univerzitu a potom začal pracovať v reklame, aby si zarobil na písanie. Na rozdiel od takého Kurta Vonneguta však zistil, že reklama je nudné a nezaujímavé remeslo. Roku 1966 začal písať svoj prvý román Americana. Dopísal ho o päť rokov neskôr.
DeLillo nekopíroval cestu etablovaných amerických spisovateľov, ktorí zakotvili na prestížnych univerzitách ako oslavované celebrity, alebo vplynuli hladko do literárneho priemyslu, navštevujúc knižné veľtrhy, živiac sa za slušné honoráre čítaním svojej tvorby alebo využívajúc početné nadácie a granty. Od začiatku bol solitér: bez škandálov, rozhovorov, publicity.
V románe Konečná zóna mapuje korene americkej agresie, ktorú nachádza rovnako v americkom futbale i jadrovom programe. Próza Bežiaci pes je o hudobnom časopise rovnakého mena. Ako predloha mu poslúžil kultový magazín Rolling Stone. DeLillo v tejto próze odhaľuje zákulisie hudobného biznisu s machináciami a zákulisnými ťahmi.
Po týchto románoch publikovaných v sedemdesiatych rokoch bolo jasné, že do americkej prózy vstúpil robustný talent. Na jednej strane ho zaujímali konšpirácie a sprisahania, na strane druhej sa snažil svoje písanie uchrániť lacnej senzačnosti. Všíma si svet masmediálnej manipulácie, prejavy nižších subkultúr vyrastajúcich z ulice, jeho častou témou je šport, ktorý je nielen kratochvíľou, ale aj sociálnym fenoménom a životným svetonázorom. Americkú spoločnosť prichytil v tých okamihoch, keď sa zdravý individualizmus a životaschopnosť mení na dravé a bezohľadné atakovanie slabších.
DeLillov najambicióznejší román vyšiel v roku 1984. Volal sa síce Biely šum, ale v celej próze dominuje sivá farba. Sivý priemer, sivá všednosť, sivá rutina. Možno preto rozprávač prózy založí katedru hitlerológie. Je v tom nielen cynizmus, ale aj zúfalá snaha uplatniť sa na pracovnom trhu.
Román Mao II je o spisovateľovi Billovi Grayovi (opäť tá sivá farba!), ktorého predlohou bol údajne J. D. Salinger, ďalší veľký samotár a odľud americkej prózy. Underworld, ktorý vyšiel ako Podsvětí aj v českom preklade, je obrovská kniha už svojím rozsahom. Má takmer 700 strán zväčšeného formátu. Hlavnou postavou tejto fresky je Amerika so svojimi športovými ikonami, celebritami, politickými figúrami, a - pravdaže - zákulisnými udalosťami, ktoré ovplyvňujú životy miliónov.
Pri politike ostal DeLillo aj v knihe Váhy (v origináli Libra). Sú to váhy z astrologického zverokruhu, ale aj váhy života, váhy medzi dobrom a zlom. V tejto próze, ktorá sa mala pôvodne volať Americký vrah, DeLillo na prvý pohľad vykorisťuje atraktívnu tému: vraždu J. F. Kennedyho. Nejde mu však o potvrdenie či vyvrátenie oficiálnej verzie, ale o vykreslenie príbehu údajného vraha Lee Harveya Oswalda. Na jeho osude, miešajúc fikciu s faktami, mapuje DeLillo nielen osobný mýtus jedného človeka, ale mýtus násilia, ktoré prerastá celou americkou realitou.
Projekt päťdesiatich významných kníh sa končí autorom, ktorý predstavuje vrchol súčasného prozaického majstrovstva. Naznačuje, že ak bude mať literatúra vždy takých poctivých a zároveň sugestívnych rozprávačov, akým je Don DeLillo, tak sa nikdy nemusí báť nezáujmu čitateľov.
DANIEL HEVIER
Ako sa kniha dostala na divadelné dosky
Don DeLillo a John Malkovich? Takáto zaujímavá dvojica sa dala dohromady v roku 1994, keď známy americký herec siahol po úspešnej knihe, aby ju upravil do podoby divadelnej hry pre newyorskú Steppenwolf Theatre Company.
Johna Malkovicha väčšina ľudí pozná z filmového plátna vďaka mnohým bravúrne stvárneným úlohám v "nehollywoodskych" filmoch (napríklad Portrét dámy, V tieni upíra či V koži Johna Malkovicha), v rodnej krajine je však vnímaný najmä ako divadelný umelec. V spomínanej divadelnej spoločnosti pôsobil ako herec už od roku 1976. O dve dekády neskôr sa začal venovať aj režírovaniu svojich kolegov a adaptáciám iných diel. Prvou predlohou, ktorú upravil, sa stala práve DeLillova kniha Váhy.
Malkovich knihe podľahol okamžite pri prvom čítaní. "Je to príbeh, ktorý sa len tak nevytratí. DeLillo o ňom píše ako o siedmich sekundách, ktoré zlomili väz americkému storočiu. Nejde o hyperbolu. Pre mňa bolo zavraždenie Kennedyho začiatkom nihilizmu a veľkej nedôvery," zdôvodňoval herec v rozhovore pre denník New York Times, prečo si vybral práve toto dielo na svoj debut.
Na adaptácii, ktorá mala premiéru na jeseň roku 1994 na doskách Steppenwolf Theatre v New Yorku, sa mal podieľať aj spisovateľ Don DeLillo. Po niekoľkých stretnutiach sa však údajne rozhodol, že dá Malkovichovi voľnú ruku: "John mal svoj vlastný pohľad na vec. Chcel vytvoriť na javisku situáciu, v ktorej by sa román ukázal v novom svetle. V hre bolo veľa textu, ale bola vytvorená so správnou dávkou vyzývavej neúctivosti k predlohe," citovali ho rovnaké noviny po premiére.
Javiskový život diela však netrval príliš dlho. Hra zapadla, lebo mala smolu, že vznikla v stále silnom tieni úspešného filmu JFK (1991) režiséra Olivera Stona, ktorému sa podarilo otvoriť diskusiu o okolnostiach atentátu na prezidenta Kennedyho ešte provokujúcejším spôsobom. (her)
O knihe
"Bezpochyby jeho najlepšie dielo." Amazon.com
"Ďalší dôkaz, že DeLillo patrí spolu s Thomasom Pynchonom, Philipom Rothom a Cormacom McCarthym do štvorice najvýznamnejších amerických románopiscov." Harold Bloom, literárny kritik
"Váhy nie sú o modernom alebo technologicky skvelom svete, ktorý ukazujem v iných románoch. Toto je úplne iný druh knihy. Jej dej ma prenasledoval najdlhšie zo všetkých iných diel. Dozvieme sa niekedy skutočnú pravdu o udalostiach ako zavraždenie Kennedyho či vylodenie na Kube? Neviem. Ak však raz vyplávajú na povrch dôkazy o sprisahaní, očakávam, že to môže byť celé ešte fantastickejšie, ako som napísal."
Don DeLillo
FOTO
"Mal som tú česť spolupracovať na vzniku Svetovej knižnice SME a som rád, že sa projekt vydaril a ja držím v ruke poslednú, už päťdesiatu knihu. Zasadzoval som sa za to, aby sa medzi spisovateľmi vyskytol aj Newyorčan Don DeLillo, u nás zatiaľ málo známy, ale vo svete už roky uznávaný autor veľkých amerických románov," hovorí Michal Hvorecký. DeLilla, ktorý píše o zlomových okamihoch dejín, považuje za autora, ktorý nadväzuje na tradície najlepších rozprávačov Ameriky, no zároveň to dokáže urobiť nanajvýš súčasným štýlom. "V románe Váhy sa zameral na krízové okamihy studenej vojny a vraždu J. F. Kennedyho, čiže na udalosti, ktoré zásadne ovplyvnili aj dobové politické dianie u nás. Rád by som túto príležitosť využil aj na vyzdvihnutie práce všetkých zúčastnených prekladateľov, ktorých činnosť v celom projekte denníka SME ukazuje, že z hľadiska kvality literárnych prekladov je slovenčina bez preháňania svetový jazyk."
Záverečný titul Svetovej knižnice SME preložil Milan Graf, o jazykovú úpravu sa postarala Gabriela Magová. FOTO SME - PAVOL MAJER
