Stari most po rekonštrukcii, ktorá stála 15 miliónov eur, znovu otvorili pred rokom.
Mirko a Naídža vyštudovali politológiu, obaja pracujú v cestovnej kancelárii ako sprievodcovia. Mirko sprevádza anglicky hovoriacich turistov a Naídža francúzsky. Majú podobné záujmy - počúvajú techno, čítajú rovnaké knihy, milujú Kusturicove filmy, radi hrajú basketbal, korčuľujú. Nič zvláštne, až na to, že žijú v bosnianskohercegovinskom Mostare. Mirko je hercegovinský Chorvát a Naídža je bosnianska Moslimka. Ešte pred rokom sa nepoznali a ak by im niekto bol vtedy povedal, že budú spolu pracovať v jednej firme, a v prípade Naídže dokonca chorvátskej, asi by ho vysmiali.
Mesto rozdeľuje rieka Neretva nielen na pravý a ľavý breh, ale aj na chorvátsku a moslimskú časť. Pritom obe časti majú vlastnú dopravu, zásobovanie, poštu, odvoz odpadkov aj samostatné školstvo. Dokonca tu fungujú aj dve univerzity. Mirko študoval v tej na západnom brehu a Naídža na východnom, až kým sa jej nepodarilo dostať do Paríža. Možno keby nebolo vojny, študovali by na rovnakej škole, hrali by basketbal za jeden klub, chodili by na rovnaké diskotéky. Vojna ich však rozdelila a k tomu, aby sa mohli stretnúť, im pomohol nový Stari most.
Križovatka národov
Nebolo to vždy tak. Všetky národy, ktoré prechádzali Balkánom, tu zanechali kus svojej identity a nebolo ich málo. Asi najviac ovplyvnili život v tejto oblasti Turci, ktorí na území dnešnej Bosny a Hercegoviny vládli až do druhej polovice 19. storočia. V tom čase tvorila polovicu obyvateľov takmer 300-tisícová skupina moslimov zväčša slovanského pôvodu. Druhú predstavovalo okolo 220-tisíc pravoslávnych Srbov a okolo
80-tisíc katolíckych Chorvátov. Bosnianski moslimovia vždy tvorili ojedinelé spoločenstvo na území Európy. Po druhej svetovej vojne z nich však v multietnickej Juhoslávii urobil skutočný národ Josip Broz Tito a stali sa z nich Moslimovia, ktorých v súčasnosti premenovali na Bosniakov.
Rodiny na území bývalej Juhoslávie sú dodnes poprepletané a vojna na začiatku 90. rokov minulého storočia spôsobila pokrvnú traumu v každej. "Moja mama je Srbka, otec Chorvát," hovorí Mirko. "Žili sme v susedstve s mnohými Srbmi. Keď sa v Mostare začala vojna, otec sa zrazu ocitol na inej strane barikády a strieľal na tých, s ktorými chodieval na pivo. My sme sa s mamou ukrývali v horách s ďalšími Srbkami, ale aj Moslimkami. Úprimne, dodnes v tom nemám jasno."
Podobne je na tom aj Naídža. Otec je Moslim, matka Chorvátka. "Spočiatku to bolo dobré. Keď sa v roku 1992 začala rozpadať Juhoslávia, Chorváti bojovali spoločne s Moslimami proti Srbom a juhoslovanskej armáde," hovorí Naídža. "Potom sa však obrátili proti sebe a začalo sa peklo. Ostreľovanie bolo hrozné. Mala som vtedy trinásť rokov. Bývali sme na pravom brehu, vo dvore so starými rodičmi - Chorvátmi. Keď sa to začalo, utiekli sme na druhú stranu. Moja mama celé mesiace nevedela, či jej rodičia a bratia žijú. Skrývali sme sa v pivnici domu druhých starých rodičov spolu so sesternicami a bratrancami, ktorí tiež boli zo zmiešaných rodín." Obaja zhodne tvrdia, že rovnaké príbehy by nám vyrozprával každý, koho by sme v uličkách starého mesta zastavili.
Stari most
Rok 1993 bol pre Mostarčanov veľmi zlý. Vzájomné ostreľovanie oboch strán ponad brehy Neretvy mesto úplne zničilo. To, čo sa nepodarilo srbskému delostrelectvu, dokončili samotní Bosniaci a Chorváti. A čo bolo najhoršie, za obeť padol aj legendárny Stari most - symbol mesta.
Klenutý most z bieleho vápenca vydržal takmer štyri a pol storočia. Prežil dokonca aj druhú svetovú vojnu, počas ktorej ho nacisti podmínovali, ale nedovolili si ho vyhodiť do vzduchu. "Stari most bol skutočným symbolom nielen Mostaru, ale celej Bosny," vraví šesťdesiatnik Suad v jednej kaviarničke v starom meste. "Most bol však aj súčasťou nášho všedného života. Dávali sme si na ňom schôdzky s dievčatami a potom sme sa predvádzali skokmi z mosta do Neretvy."
Most odpálili Chorváti údajne na rozkaz vrchného veliteľa Slobodana Praljaka. Ten dnes zodpovednosť odmieta a nechce ani prezradiť mená vojakov. Podľa niektorých správ to bol dokonca Moslim.
Svet prijal správu o zničení mosta, ktorý bol na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO, s rovnakým zhrozením, ako keď Talibanci vyhodili do vzduchu Buddhove sochy v Bamijáne. Po podpise mieru v roku 1994 sa začalo s prípravami na jeho rekonštrukciu. Faktom je, že viac to trápilo okolitý svet, než miestnych. Ich každodennou starosťou bol boj o vlastné prežitie a osud mosta bol až na druhom mieste.
Jeho obnova nakoniec stála 15 miliónov eur, ktoré sa podarilo zhromaždiť zo zdrojov Svetovej banky, prispelo mesto Mostar, Turecko, Chorvátsko, Taliansko, Francúzsko a Holandsko. V roku 1997 vylovili maďarskí potápači z mierových jednotiek OSN časť pôvodných kameňov z tyrkysových vôd Neretvy. Zvyšné kamene priviezli z pôvodného kameňolomu a nový most je vernou kópiou Starého. Okrem neho rekonštruovali aj obe veže (jedna slúžila ako muničný sklad a druhá ako väzenie) a časť historického centra. Vlani v júli ho s veľkou pompou, za účasti svetových politikov otvorili.
Turisti na oboch brehoch
Na most sa vrátili aj skokani, ktorí boli jeho súčasťou aj v minulosti. Podľa povesti mladí muži skáču do studených vôd Neretvy z výšky dvadsiatich metrov na počesť mladíka, ktorý utiekol z tureckého väzenia. Dnes v bašte na moste sídli Klub skokanov do vody. Z nostalgie však neskáču, dnes ide aj o biznis.
Mladík v modročiernom neopréne prelezie zábradlie a smrteľne vážne sa pripravuje na skok. Medzitým jeho kolegovia chodia pomedzi nedočkavých turistov a vyberajú do šiltovky peniaze. "Mám len šesť eur," zakričal jeden z nich. Skokan sa okamžite prebral zo zasnenia, zakvrtel hlavou a preliezol zábradlie. "Neskáčem, dali ste málo," zakričal smerom k turistom po anglicky. Temperamentný Talian freneticky gestikuloval a príšernou angličtinou mu nadával. "Zaplať a skočím, je to môj džob," reagoval mladík. Rituál sa opakuje niekoľkokrát, až skokan nakoniec za potlesku turistov predsa len skočí.
Nádeje, že opravený Stari most oživí turistický ruch a prinesie prácu a peniaze na obidva brehy, ako sa zdá, sa pomaly napĺňajú. Život v Mostare sa tohtoročnú sezónu točil len na moste a v jeho blízkom okolí. "Zatiaľ ešte nemáme štatistiky, ale sezóna bola určite nad očakávania," hovorí Mirko. "Nemám s čím porovnávať, sprevádzam len rok, ale od mája je historické centrum plné."
Do Mostaru prichádzajú najmä jednodňoví turisti z chorvátskeho pobrežia. Kaviarničky a reštaurácie sú plné, na hlavnej ulici v historickom centre je doslova hlava na hlave. Krásne zrekonštruované staré mesto má len jednu chybu - kamene, ktorými sú most aj ulička vyložené, sú hladké, takže gumové podrážky sa na nich kĺžu ako na ľade.
Ak však z centra prejdete len o ulicu ďalej, nájdete v obidvoch častiach mnoho zničených polorozpadnutých domov s dierami po guľkách. Pri malej mešite je v parčíku moslimský cintorín a na bielych mramorových náhrobkoch sa takmer bez výnimky vynímajú roky 1992, 93 či 94.
Pomoc symbolov
Na minimálnom priestore okolia Starého mosta, kam sa turisti dostanú, napätie medzi pravým a ľavým brehom Neretvy necítiť. Skôr udiera do očí snaha radnice spájať mesto najmä prostredníctvom symbolov. Most je jedným z nich. V meste sa však stavajú zbombardované mešity, neďaleko rieky na socialistickom sídlisku vyrastá obrovský františkánsky kostol, kam sa má vmestiť takmer desaťtisíc veriacich. Nanovo sa stavia zničená synagóga aj pravoslávny kostol. Na informačných tabuliach je zakaždým ako hlavný investor uvedené mesto Mostar.
Mirko a Naídža poslúžili ako ukážkový príklad toho, ako Stari most ovplyvnil život rozdeleného mesta - a to stojí len rok. Veľké slová spred roka o tom, ako Stari most spojí znepriatelené brehy, sa tak skoro nenaplnia. Chorváti ani Moslimovia cezeň neprechádzajú húfne na druhú stranu. Dodnes sú opatrní a keď nemusia, cez most neprejdú. Prácu však potrebujú, viacerí pracujú v reštauráciách a kaviarňach, ktorých je po oboch brehoch Neretvy neuveriteľné množstvo. Večer však chodia z práce v skupinkách a za zábavou idú len do vlastných podnikov. "Keď si však predstavím, že pred rokom by som na druhú stranu neprešiel a dnes som na ľavom brehu každý deň, tak rozhodne je to pokrok," dodáva Mirko.
Stari most
Most postavil turecký architekt Mimar Hajrudin v roku 1566 na pôvodných rímskych základoch. Oblúk sa týčil vo výške 20 metrov nad hladinou rieky Neretvy a bol dlhý 27 metrov. Most staval na príkaz sultána Sulejmana II., ktorý mu hrozil smrťou, ak sa zrúti do vody. A tak Hajrudin ešte predtým, ako dali dole lešenie, utiekol do hôr. Most však vytrval až do 9. novembra 1993, keď ho zničili chorvátski vojaci. Most rekonštruovali od roku 2001 tureckí inžinieri, ktorí sa špecializujú na opravy stavieb z čias Osmanskej ríše. Kombináciou starých techník a modernej technológie postavili vernú kópiu mosta, ktorý bol zaradený na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO. Z pôvodných 456 kamenných blokov vylovili potápači len časť, zvyšok priviezli z pôvodného kameňolomu. Kamene z vápenca tenelija boli opracované tak dokonale, že do seba zapadali a na spojenie nebolo treba maltu. Podľa niektorých agentúr stavitelia použili železné svorníky a olovo ako výplň. Most slávnostne otvorili pred rokom, 23. júla 2004. Rekonštrukcia stála 15 miliónov eur. (jač)
Uličky starého mesta boli plné turistov z celého sveta. Najviac ich zaujímal Stari most a úzke centrum.
Len uličku - dve od zrekonštruovaného centra Mostaru nájdete rozostrieľané domy.
Miestni umelci ponúkajú v obchodíkoch aj takéto vázy. Vyrobili ich z nájdených prázdnych nábojníc.
