Nemecký literárny časopis Passauer Pegasus venoval celé svoje 36. číslo slovenskej literatúre. Zostavovateľkou a spoluprekladateľkou je známa nemecká slovakistka z Berlína Ute Rassloffová, ktorá už na obdobnom, ale knižnom projekte participovala roku 1994 (vtedy vyšiel pod názvom Wie Laub von einem Baum výber 29 slovenských poviedok).
Nie je až také bežné, že preklady slovenskej literatúry sa vydávajú v zahraničí, preto by sme mohli hovoriť o kultúrnej udalosti, ktorá si zaslúži viac než iba bežnú novinovú anotáciu.
Zostavovateľka chcela ukázať našu najnovšiu literatúru v jej postsocialistických trendoch, teda akúsi generačnú vzorku, aj keď antológia jednoznačne generačná nie je – napríklad najstarší autor je Johanides, ročník 1934, najmladší Olos, ročník 1970. Išlo jej zrejme o niečo iné.
Na ukážkach z diela 21 spisovateľov demonštruje prevládajúce tendencie literatúry, písanej po roku 1989, pričom jej záleží najmä na tom, aby zdôraznila ani nie tak poetiku jednotlivcov ako skôr zmenu vzťahu literatúry k realite vôbec. Teda i k tradičným hodnotám. Sama to vystihla vo výbornom úvode aforistickými definíciami. Za najnápadnejší pokladá chlad, ktorý cítiť z väčšiny diel mladých autorov, kde nachádza „viac prózy ako lyriky, viac textu ako skutočnosti, chladný odstup, drastickosť, hnus, brutalitu“. V ich tvorbe vidieť podľa nej „viac mozgu ako srdca, viac hry ako skutočnosti, viac izolovanosti ako väzby, viac chirurgie ako mágie, viac kamery ako maliarskeho štetca“.
Presne a pekne formulované charakteristiky by mohli vyzerať ako nezdôvodnená generalizácia, keby ich Ute Rassloffová aspoň v krátkych zmienkach neilustrovala na jednotlivých spisovateľoch, zastúpených v tomto výbere: dokazuje, že dobre pozná tvorbu Kopcsaya, Taragela a Pišťanka, Kadlečíka, M. M. Šimečku, Litváka, Macsovszkého, Ballu, Hvoreckého, Vilikovského, Dušeka, Mitanu, Štrpku, Laučíka, Hrúza, Klimáčka – aby som spomenul aspoň niektoré mená. K unikátom antológie patrí, že zostavovateľka sem zaradila aj texty slovenských kritikov: Zory Pruškovej o problémoch mladšej a strednej generácie, dva texty Fedora Matejova o čítaní Laučíka, ukážky z Mikulovej štúdie o autencite a štylizácii v slovenskej literárnej tradícii a Zajacovu fundovanú esej o tzv. pulzovaní literatúry.
K iným zvláštnostiam patrí, že v antológii sa okrem Laučíka, Grocha, Ondruša a Macsovszkého nenachádzajú ďalší mladí reprezentanti poézie (Dušek tu má napodiv až jedenásť básní – hoci jeho ozajstným žánrom je próza). Za zmienku ešte stojí poloreportáž, poloreflexia autorskej dvojice Rassloffová – Balduin Winter, ktorá vznikla z osobného stretnutia autorov s Laučíkom.
Každá antológia literatúry je kritizovateľná už pre svoju nevyhnutnú výberovosť. Keby som nerešpektoval zostavovateľkino právo na selektivitu, chýbal by mi tu napríklad Kolenič, Šikula alebo Sloboda. No jej kritériá by asi spĺňal len Kolenič. Spravodlivosť si vyžaduje aspoň vymenovať prekladateľov. Tu sú: okrem zostavovateľky je to Ursula Machtová, Renata Sakohoesová a Mirko Kraetsch. Dúfajme, že budú mať ďalšie príležitosti využiť znalosť slovenčiny.
V závere je uverejnený výber z prekladov slovenskej literatúry do nemčiny a z kníh o slovenskej literatúre. Úctyhodné množstvo už len z deväťdesiatych rokov minulého storočia.
