Vie byť impozantný aj komorný, nenápadný aj vyzývavý, ironický aj láskavý. Každý text, ktorého sa zmocní, povýši na hodnotu. Aj keď ide "len" o dabing alebo monologické predčítanie v náboženskom vysielaní. Svoje veľké úlohy zažíva na divadelných doskách. Jeho Peachum z repertoáru SND už stiahnutej nezabudnuteľnej Opery za tri groše či Serebriakov v hre Ujo Váňa v Astorke získavali a získavajú najsilnejší aplauz. Mnoho rokov bol častým hrdinom slávnych televíznych pondelkov (Červené víno, Šagrénová koža, Závej, Othello, Lucrezia Borgia). Sotva 21-ročný začínal v Nitre, aby sa v krátkom čase vrátil do rodnej Bratislavy, kde sa stal v 70. rokoch členom Novej Scény. V 90. roku stál pri vzniku divadla Astorka Korzo 90, a ako hosť tu hrá dodnes (Cyrano, Macocha, Ujo Váňa). Už niekoľko rokov stály člen Činohry SND stvárňuje momentálne popredné úlohy v hrách Portugália, Prenasledovanie a zavraždenie J. P. Marata, Vládca Oidipus, Demoktrati, Búrka. Obsadzujú ho však aj mladší filmári. Ocitol sa v Šulíkovej Záhrade aj v minuloročnom Vadí nevadí Evy Borušovičovej. František Kovár.
Mnohí kolegovia - a osvojili si to aj média - vám hovoria Ferko. Nedráždi vás toto familiárne oslovenie?
Vidíte, ja som si to ani neuvedomil. Zjavne mi teda neprekáža. Asi mi tak hovoria preto, že som taký veľký. (Smiech.)
Máte, alebo azda ste voľakedy mali, aj nejakú prezývku?
Kamaráti z bratislavského dvora, na ktorom som vyrastal, ma volali Frzo alebo Frzekaš. Moja mama, ktorá ma dodnes volá Františku, sa raz nahnevala a vyšla na balkón "urobiť poriadok". Na ihrisku vtedy stál Milan, ktorého sme nevolali inak ako Papek. Zakričala naňho: "Papek, a prečo vy môjho syna stále voláte Frzo?!"
Na VŠMU učíte prvákov hereckú tvorbu. Ako vidíte dnešných študentov v porovnaní s vašou generáciou, keď ste začínali štúdium u Ladislava Chudíka?
Klobúk dolu pred našimi študentmi. Majú toho omnoho viac - skúšajú s režisérmi, s dramaturgami a penzum ich práce je podstatne väčšie. Keď porovnám ich výsledky napríklad v tanci, pohybe, tak sa mi vidia byť šikovnejší ako sme boli my. Ako v športe: hranice zručnosti sa neustále posúvajú ďalej. To, čo bolo pre nás problémom, pre nich nie je.
Mali ste v rodine nejaký divadelný vzor?
Nie, ja som bol u nás "prvolezcom".
Svojich dvoch synov ste odradili od herectva. Prečo?
Profesia herca je veľmi ťažká. Ste závislí. Závislí od mnohých okolností a hlavne od množstva ďalších ľudí. Pracovných príležitostí je dnes málo, otázka finančného ohodnotenia v dnešnej situácii v našej profesii je tiež problematická. Mnohí absolventi sú vynikajúci, ale potrebujú prax. Lenže sa k práci nedostanú. Za našich čias sme robili od rána do večera: rozhlas, televízia, divadlo, film... Bol to fascinujúci kolotoč.
Študentov neodrádzate?
Oni sa už pre herectvo rozhodli. Odrádzať ich, to by bolo nemiestne. Treba ich pevne postaviť na nohy a dať im okrem remesla, ktoré nevyhnutne potrebujú k tomu, aby mohli byť sami za seba a vytvoriť nejaký charakter, aj niečo zo seba.
Svojich prvákov učíte spolu s Božidarou Turzonovovou a Mariánom Geišbergom, s ktorým ste sa ocitli v jednej šatni a spriatelili. O čom diskutujete vo voľných chvíľach pred skúškami?
Samozrejme, o predstaveniach. Ale tým, že Marián je mnohovrstevný človek - hrá, spieva, skladá vlastné piesne, píše poviedky a najnovšie aj fejtóny - tak komentujeme celé politikum, stav spoločnosti a sveta.
Čo vás v súčasnosti na tomto "stave" najviac fascinuje?
Ľudia raz začas otvárajú pomyselnú Pandorinu skrinku. Pre mňa je dnes takou skrinkou genetika. Pred ľudstvom stojí úloha nájsť prijateľné etické odpovede na množstvo otázok, ktoré so sebou vývoj genetiky prináša. Čaká nás magický dátum 22.2.2002. Hovorí sa, že práve 21. storočie by malo byť tým, kedy odpovede budeme hľadať a aj nájdeme. Cirkvi to nemajú jednoduché v čase, keď nové vedecké objavy už presahujú oblasť vedeckej fantastiky, ale stávajú sa súčasťou života.
Máte nejakú vlastnú interpretáciu tohto prudkého vedeckého pokroku?
Mám svoj súkromný, laický, možno naivný pocit, že všetko sa deje kvôli tomu, aby sme mohli opustitť túto Zem a preniesť život niekde inde. Prípadne sa skontaktovať s alternatívnym životom. Sledujem sci-fi a som jeho fanúšikom. Okrem toho hľadám veľa analógií v prírode a v histórii. Všetko sa odvíja od najjednoduchšieho k zložitému, a naopak.
Ozvučili ste 150-dielny animovaný film na námet biblických príbehov, ktorý išiel na našich televíznych obrazovkách takmer tri roky. Aké miesto vo vašom živote zohráva náboženstvo?
Biblia je kniha kníh. A od nej sa odvíjajú nespočetné príbehy. Osobne som veľkým zástancom ekumenizmu. To je platforma, ktorá sa musí oživovať a teraz sa v tomto smere aj niečo deje, posúva sa to. Hoci, do praktického života veľmi málo. Keď narazíte na rozdiely v manželstvách, pri krstení detí, zrazu sa odhalia bariéry...
Ako je to vo vašej rodine?
Ja som katolík a moja žena a synovia sú evanjelického vierovyznania.
Takže ste "prehrali" rodinný súboj?
Ja som predsa vyhral! Je to potvrdenie môjho ekumenizmu a som veľmi rád, že ma pozývajú robiť množstvo relácií a vystúpení práve v tomto duchu.
Iste, aj Einstein veril v Boha, ale ako sa snúbi váš záujem o vedu, sci-fi a vaša viera?
Práve ľudia, ktorí v živote na niečo prišli a dosiahli vynikajúce výsledky v oblasti vedy, zistili, že všetko je tak fantasticky vymyslené, že za tým musí ešte niečo byť. Čím je človek starší, tým viac sa nad tým zamýšľa a zisťuje, že si na to celkom presne nevie odpovedať. Ale myslím si, že keby niekto prišiel na riešenie, tak už dávno by ho vyslal ako správu do sveta a my by sme si ju našli na svojich mobilných telefónoch. Bola by to SMS, ktorá by rozpípala celú zemeguľu. (Smiech.) Mimochodom, nedávno ma naše televízne spravodajstvo náhle inšpirovalo ku krátkemu sloganu - Prach si a na prachy sa obrátiš.
Existuje názor, že niektorí "zrelší" herci sú nespokojní so svojim spoločenským postavením. Zdá sa im nedôstojné...
Jabĺčko môže byť zrelé a hlodá ho červík pochybnosti... Keď má človek nejakú zmysluplnú prácu, text, ktorý je hodnotný a stretne sa silný tím, potom sa dá skutočnosť definovať a reflektovať tak, že vás to hlboko uspokojuje. Horšie je to, samozrejme, vtedy, keď je všetko naopak. Stane sa, že rutinná herecká práca začne človeka o energiu oberať. Podobný princíp ale funguje aj v iných profesiách.
Koncom minulého roku ste oslávili svoje životné jubileum - 55 rokov. Našli ste si čas, alebo, presnejšie, potrebu pre rekapituláciu?
Čím som starší, tým je ku mne osud milosrdnejší. Človek sa zreálni. Spozná svoje možnosti, vie, čo ho môže ešte stretnúť a čo už nie...
Už nemáte túžby?
Preboha, to nie. Rád by som ešte niečo filmoval, robil nejaké inscenácie. Je to droga. Nakrúcanie sa dá prirovnať k športovému výkonu - musíte byť technicky čo najpresnejší a zároveň bez viditeľného napätia zvládať samotný psychologický herecký výkon.
V Šulíkovom filme Záhrada ste si s očividným pôžitkom zahrali filozofa. Ako spomínate na túto postavu?
S vďakou. Priznám sa, že najviac ma potešil fakt, že Záhrada obletela skutočne celý svet. Švagrova dcéra sa napríklad vrátila zo svojej cesty po Číne a povedala mi, že ma tam stretla. V Záhrade.
Sú úlohy, s ktorými ste sa v živote stotožnili?
Boli mnohé. Rád si spomínam na hru Veľvyslanec, ktorú režíroval v Štúdiu S Milan Lasica. A zaujímavé sú pre mňa ďalšie manželské dvojice. Na scéne som hral práve vo Veľvyslancovi manžela Zuzany Kronerovej, v Krehkej rovnováhe manžela Milky Vašáryovej, v hre Ujo Váňa Marty Sládečkovej, alebo v Opere za tri groše Božidary Turzunovovej. Vniknete tu do mikrosveta, ktorý človek dôverné pozná a zároveň je odlišný, ako ten doma.
Raz ste povedali, že závidíte herečkám, pretože ich režírujú muži a že aj vy by ste ocenili ženu - režisérku. Vraj sú pre vás mužsko-ženské vzťahy príťažlivé. Odvtedy ste takúto skúsenosť nadobudli vo videofilme Prstene pre dámu v réžii Yvonne Vavrovej a vo filme Vadí nevadí Evy Borušovičovej. Bolo to také, ako ste očakávali?
Pani režisérka Yvonne Vavrová je absolútny profesionál, ktorý vie čo chce. Nakrúcali sme niekoľko nocí po sebe, pomerne dlho a v riadnej zime, ale nepočul som protestovať jediného člena štábu. Je to typ cieľavedomého, dynamického človeka. K tomu je ešte aj mimoriadne vľúdna. Podobnú skúsenosť mám s Evou Borušovičovou. Naozaj im fandím. Muži si niekedy myslia, že pojedli všetku múdrosť sveta a občas ich ženy v dobrom slova zmysle postavia do pozoru. A ja v takom pozore stojím rád. Je to príjemné.
Autor: Tina Čorná / Foto: Peter Leginský
