Mramorovú sochu Tehotnej Alison Lapperovej, dielo britského umelca Marca Quinna, slávnostne odhalili predvčerom na Trafalgarskom námestí v Londýne. Socha nahej tehotnej britskej maliarky, ktorá sa narodila bez horných končatín a s nevyvinutými dolnými končatinami, zostane sedieť osemnásť mesiacov v severozápadnom rohu námestia, na ktorom dominuje Národná galéria a Trafalgarský stĺp so sochou Admirála Nelsona. FOTO TASR/AFP
Britský umelec Marc Quinn vystavil pred rokmi zmrazený odliatok svojej hlavy. Za materiál si nevybral sadru, ale päť litrov vlastnej krvi. Do živého tne aj jeho najnovšie dielo - od tohto štvrtka stojí oproti Národnej galérii na londýnskom Trafalgarskom námestí.
Jeden zo štyroch podstavcov slávneho námestia bol dlho voľný. Práve tam je nové miesto na 12-tonovú, tri a pol metra vysokú sochu vytesanú z bieleho talianskeho mramoru. Zobrazuje britskú umelkyňu Alison Lapperovú. Táto žena sa narodila bez rúk, so zdeformovanými nohami a Quinnova socha ju zachytáva v ôsmom mesiaci tehotenstva.
Prvé správy o tom, aká socha bude stáť na Trafalgarskom námestí, sa objavili už v marci tohto roka. Reakcie boli rozmanité: niektorým sa nápad od začiatku páčil, iní prejavili odpor, ďalší tvrdili, že jedinou osobou vhodnou na toto miesto je britská kráľovná.
Quinnovo dielo je prvou ženskou sochou na tomto slávnom mieste. Umelec dúfa, že sa ľuďom nakoniec bude páčiť, aj keď bol pred odhalením nervózny z toho, ako budú reagovať. "Možno budú spočiatku trochu šokovaní, ale hádam ten počiatočný šok k nej pritiahne pozornosť. A potom, keď sa už dostane pod vašu kožu, objaví sa aj emocionálna reakcia," povedal novinárom, keď zahalené dielo ešte len privážali. Je presvedčený, že do Londýna zapadne. Veď toto mesto je súčasnému umeniu otvorené, vrátane toho ťažšie stráviteľného.
Lenže: silné posolstvo, ale žiadne umenie. To je jedna z výčitiek, ktorej sa dočkala Quinnova realisticky poňatá socha - je zameraná skôr na telo a zanedbáva tvár. Tá má neutrálny výraz, taký, aký má väčšina ľudí na občianskych preukazoch. Alison Lapperová je pritom výrazná osobnosť, jej črty by si možno zaslúžili iné spracovanie. Po narodení ju vlastná matka odvrhla a vyrastala v opatrovateľskom dome. Napriek tomu sa stala známou umelkyňou a dokonca aj matkou. Práve jej súkromný život púta pozornosť médií najviac, jeden z televíznych dokumentov na veľkom priestore ukazoval, ako ťažko vychováva svojho neposlušného syna, ale jej tvorbe sa prakticky vôbec nevenoval.
Lapperová sa pritom neraz verejne sťažovala, ako sú postihnutí umelci ignorovaní a vytláčaní na okraj. V jednom rozhovore pred tromi rokmi priznala frustráciu z toho, že sa postihnutí umelci dostávajú na scénu iba zadnými dvierkami - vtedy, keď sa zdraví umleci zaoberajú postihnutými ľuďmi ako jednou zo svojich tém.
Hoci Quinnovo úsilie jej bolo sympatické, poznamenala, že keby takéto dielo vytvorila ona, sotva by sa mu dostalo takej pozornosti. Osudom postihnutých nie je vystavovať vlastné objekty, ale byť vystavovanými.
"Naozaj chceme sochu nahej ženy, ešte k tomu tehotnej a postihnutej ženy, na takom verejnom mieste? Nie sme už ako postihnutí ľudia unavení z odhaľovania našich tiel a zízania na ne?" pýtala sa pred troma rokmi.
Autor: ANDREA ERTLOVÁ, Londýn
