Slovenský dom v centre Salt Lake City sa v posledných dňoch zmenil na smútočnú sieň slovenského hokeja. Rodáci zo Šariša, z Nitry, zo Záhoria sem so slovenskými šálmi potichu prichádzajú kondolovať. Otrasú sa a rozletia späť do svojich nových domovov v USA za pracovnými povinnosťami. So želaním, aby to čo najskôr dopadlo lepšie, veď predsa „my na to máme“. Americkí Slováci na hlbšiu depresiu nemajú čas ani náladu. V živote sú predsa dôležitejšie veci ako hokej. Pod Tatrami sú na srdcovú záležitosť hokej obvykle radikálnejšie nálady a názory.
Ani z liberálnejšej americkej pôdy – napriek živým dotykom so sympatickým tímom inteligentných osobností od manažéra Petra Šťastného, trénera Jána Filca, kapitána Róberta Petrovického po plejádu ďalších uznávaných hviezd svetového hokeja – sa nedá vyhnúť verdiktu, že všetci ostanú navždy podpísaní pod najbolestnejším neúspechom v histórii slovenského hokeja. Obrovský potenciál kreatívnych a hokejovo vyspelých ľudí v Salt Lake 11. februára nadránom v srdci slovenského fanúšika prekonal zdanlivo neprekonateľnú traumu z Nagana 1998.
S najväčším počtom hráčov z NHL spomedzi osmičky účastníkov kvalifikačných skupín sme za necelých tridsať hodín stihli v Salt Lake City pochovať postupový sen. V Nagane sa to definitívne stalo až v poslednom zápase skupiny s Kazachstanom s použitím NHL dua Švehla – Bondra iba v tom jedinom stretnutí. A za oveľa menej peňazí, ešte bez masívneho letného prípravného kempu v Piešťanoch.
Tréner J. Filc po dueli s Lotyšskom pripustil prehru logicky správnej koncepcie vytvoriť tím z najkvalitnejšieho hráčskeho materiálu. Je pravda, že Nemci u majiteľov klubov NHL neorodovali donekonečna za svojho brankára Kolziga vo Washingtone a podobne Lotyši za Irbeho v Caroline, aby ich predčasne uvoľnili. A predsa aj bez nich – v prvom prípade so Seligerom dokonale na nulu – vygumovali slovenské útočné topstars NHL. Z nich Pálffy s Demitrom týždeň pred čiernym víkendom v SLC korčuľovali na prehliadke All Stars NHL v Los Angeles. Menej talentované, ale kompaktné a dlhší čas pred turnajom spoločne sa sústreďujúce bloky húževnatých Nemcov a elastických Lotyšov využili, že v slovenskom tíme sa nepodarilo vyriešiť známe chronické problémy na poste brankára a obrancov. Fyzicky disponovaní Obšut so Smrekom bojujú o miesta v tímoch NHL. V tomto štádiu ich hokejového zrenia je pre nich prvoradé neurobiť chybu, až potom získať sebavedomie a ofenzívnu rutinu.
Napriek tomu aj zarytí zástancovia reprezentácie Slovenska zloženej zo slovenskej Extraligy či európskych klubov museli pobadať rozdiel v individuálnej výbave v prospech hráčov z NHL. V európskej polemike však ostane výkričníkom aj nenominácia Petra Puchera, jedného z najproduktívnejších hráčov českej Extraligy, v ktorej korčuľujú mnohí trojnásobní majstri sveta z posledných rokov.
Okrem pragmatických hokejových zákonitostí máva slovenské umieranie na krásu už viac rokov špecifický psychologický kontext, ktorý sa odvíja od celospoločenskej a sociálnej situácie na Slovensku. Čím viac vnímavejších hráčov zo zahraničných klubov sa zíde v reprezentácii, tým väčší tlak si sami prinášajú. Milióny dolárov zarábajúci profesionáli majú veľmi dobrú predstavu o rozdielnych reláciách životnej úrovne. Zväčša majú predsa doma rodičov a príbuzných, ktorí chodia do práce, do samoobsluhy a vypočujú si všeličo. A práve najodhodlanejšie úsilie odčiniť rodákom doma svoj blahobyt hokejovou radosťou sa v preexponovanej motivačnej štruktúre môže otočiť na zlyhanie, také typické racionálne nevysvetliteľné výpadky.
Lenže nebýva v poriadku spoločnosť, ktorá je priveľmi závislá od projekcie do víťazných osudov svojich hokejových hrdinov. Z oslabenia „blbej nálady“ sa zrejme dá vylízať iba presilovkou vlastnej aktivity, možno už na príslušnom miestnom „zastupiteľstve“. Napríklad aby si aj deti mali kde zahrať hokej.
Autor: VOJTECH JURKOVIČ, Salt Lake City
