nie i smútok tu rozhodne sú.

Hlbšie zamyslenie i odborná diskusia nad problémom sú oveľa zaujímavejšie. Bohužiaľ, ešte nikto nepovedal logický, akceptovateľný a pochopiteľný názor, ako by do danej kvalifikácie nastúpil on. Schizofrénia celej tejto stupídnej kvalifikácie je totiž taká odporná, že nedáva žiadnu logickú alternatívu pri zostavovaní mužstva.

Poďme po poriadku. Mám jeden cieľ, ktorým je uspieť na olympiáde čo najlepšie. Keď chcem byť najlepší, musím postaviť najlepšie mužstvo. Najlepšie mužstvo sa tvorí z najlepších hráčov. Keď nemám najlepších hráčov, musím postaviť dobrých. Keď postavím len dobrých hráčov, vysoký cieľ si môžem postaviť len naoko, ale pravdepodobnosť na jeho dosiahnutie bude minimálna. Keď rozdelím ciele na dva – kvalifikáciu a turnaj – a do jedného postavím len dobrých a potom najlepších, aká bude vnútorná motivácia dobrých? Naoko veľká, ale v ich podvedomí je jasne zakódované, že sú tu len na chvíľu a smotanu prídu lízať ostatní. V hlavách hráčov vznikajú protichodné podvedomé reakcie, ktoré nie sú schopní ani pri najväčšom úsilí eliminovať. Samozrejme, že sa to prejaví v hre. Tento systém nemôže fungovať inak.

Aj keby Ján Filc odstúpil, len náhoda by nám za súčasného systému olympijských hier niekedy v budúcnosti dovolila postúpiť. Bohužiaľ, sme mužstvom, ktoré má najviac hráčov z NHL zo všetkých kvalifikantov a musí najviac improvizovať. Tým sa schizofrénia stupňuje a naberá obludné rozmery.

Máme jedinú šancu. Systém nás poškodil. Nemali by sme sa báť dať najavo, že je to zákernosť a hlúposť. Keď to neurobíme teraz, o štyri roky v Turíne si tento smútok prežijeme asi znova.

PETER JANEK