hovať do mesta, kde žije Zuzana s rodinou. Zuzana jej tam dala postaviť malý dom, aby bola bližšie k nim. Teraz si však Zuzana spolu s manželom kladú otázku, či to majú urobiť.

Internetových čitateľov sme sa spýtali: Čo si o Zuzaninom probléme myslíte? Čo by ste jej na základe vlastných skúseností so starnúcimi rodičmi poradili? Môžu sa ľudia vo vyššom veku ešte zmeniť?

Myslím si, že od určitého veku sa ľudia dajú len veľmi ťažko zmeniť. Samozrejme, je to individuálne, sú aj výnimky. Pre Zuzanu by bolo asi najjednoduchším riešením zamestnať opatrovateľku, ktorá by sa starala o domácnosť jej matky.

ooo

Ide o depresiu zo života. Som stará, manžel zomrel, steny sa so mnou nerozprávajú, dcéra má svoj život, je zaneprázdnená, nik ma nepotrebuje, telefón nezvoní, čo už s takým životom. Predstava, či sa dnes sprchovala, je druhoradá. Veď to môže urobiť aj zajtra, nie?

ooo

Najušľachtilejším prejavom lásky k blížnemu je nechať ho, aby bol sebou samým. V tomto prípade treba rešpektovať matkinu túžbu mať veci usporiadané podľa vlastného vkusu - vrátane špiny a smradu. Samozrejme, že aj dcéra a jej manžel majú právo vybrať si, či ju budú chodiť navštevovať. A či sa človek môže zmeniť? Nikdy - každý sa narodí nejaký a čierneho psa môžete každý deň dvakrát umývať saponátom a dobiela ho nikdy nevyumývate.

ooo

Moja manželka a ja máme o poriadku a neporiadku dosť rozdielne predstavy. Nehovorím o čistote a osobnej hygiene, ale o tom, či trenírky a ponožky pohodené pri koši na špinavú bielizeň už znamenajú bordel alebo nie. Moja manželka tvrdí, že áno, ja si myslím, že sú skoro tam, kde majú byť. Názor dcéry, že mama je neporiadna, teda môže, ale nemusí zodpovedať realite. Nič ešte nemusí znamenať ani to, že celý život upratoval doma otec. Možno bol prehnane poriadkumilovný.

ooo

Moja mama mala večne popol okolo popolníka plného ohorkov, všade milión časopisov - od klebetníkov až po tie astro-hlúposti ako bosorka, čo privádzalo otca do zúrivosti. Všade sme sa potkýnali o nezmyselné gýče. Uteráky, obliečky a veci, na ktorých to nebolo vidno, mama zo zásady nežehlila. Riady sa u nás neutierali a oblečenie sa odkladalo po všetkých operadlách a cez rúru v skrini, len na vešiaky nie. Cigarety, od istého veku tučnota a každé opustené zviera z okolia (od morských prasiat cez mačku po psa v 3-izbovom byte) tiež neboli dobrý základ pre aromatický domov. Vždy po návrate z intráku sa mi to zdalo ako nikdy sa nekončiaci bordel. Keď sa zliezli jej kamošky, vyzeralo to ako brloh spomienkovej akcie na nejakú komúnu zo 70. rokov. Dnes berie mama chemoterapiu na pľúcny tumor, trpí depresiami, vypadali jej vlasy, fajčí ďalej jednu od druhej a rozpráva o nezávislosti od všetkých a od všetkého. Chcela by som vrátiť časy, keď sa s kamoškami smiala na mojich pubertálnych výkyvoch s cigaretou v kútiku úst a s neustále zúženými očami od potláčaného úsmevu. A vôbec by som nenadávala na šmirgľové uteráky a zasmradený domov. Hnevá ma však, že si stále nie je schopná uvedomiť, že žije v nejakej komunite - hoci aj takej rôznorodej a netolerantnej, ako bola naša rodina, a nie je schopná si priznať, že človek je tvor spoločenský - že je odkázaný na spoločnosť druhých a oni sú odkázaní na jeho spoločnosť. A že teda nejaký kompromis skôr či neskôr prísť musí.

ooo

Zuzana by mala byť rada, že má ešte mamu a venovať sa jej, tak by jej poskytla novú motiváciu pre život. Predstavte si každý deň dôchodcu, byť hodiny a hodiny sám doma, bez cieľa, bez dôvodu. Nie každý si vie poradiť sám. Zuzana má zrejme veľa peňazí, nie však lásky a porozumenia pre vlastnú matku.