u v období druhej svetovej vojny (SNM - Múzeum židovskej kultúry, Bratislava 2005) dôkladne prebádal túto smutnú kapitolu našich novodobých dejín a prispel tak k jej lepšiemu poznaniu.
Po krátkom exkurze do histórie židovstva na Slovensku, špeciálne v jeho východnej časti, ukázal ešte v krátkom prehľade situáciu zdravotníctva za prvej Československej republiky, aby potom prešiel k začiatkom perzekúcií, ktoré predchádzali holokaustu. Tie zaznamenáva hneď po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938.
Až zarážajúce je, s akou horlivosťou a ochotou prichádzali s návrhmi na riešenie židovskej otázky nové vládne orgány, organizácie, ľudácka tlač. A to bolo ešte dávno pred uplatnením norimberských zákonov na Slovensku. Počet Židov v lekárskej profesii mal byť znížený na štyri percentá, na lekárskej fakulte sa mal uplatňovať numerus clausus alebo dokonca nullus, čiže neprijímať židovských poslucháčov vôbec. Časť lekárov sa mala presťahovať na južné územia, ktoré v rámci viedenskej arbitráže pripadli Maďarsku. Hneď sa však ukázalo, že takéto radikálne zásahy by vážne ohrozili zdravie obyvateľov, lebo lekára nemožno nahradiť len tak hocikým. Tento samozrejmý fakt využili odporcovia radikálnych riešení i humánne zmýšľajúci jednotlivci v príslušných orgánoch veľmi často a veľmi šikovne, ba robotníci v Krupine sa chystali aj demonštrovať. Sulaček uvádza tiež prípady podpisových akcií, ktorých signatárov štátna bezpečnosť prenasledovala. Pravda, antižidovský trend bol na Slovensku dosť silný; nedal sa zastaviť, iba zmierniť.
Sulaček dôkladne zdokumentoval všetky fázy tohto dramatického procesu, ktorý sa väčšinou skončil transportmi do koncentračných táborov. Židovskí lekári mali voči iným profesiám určité "výhody": niektorí dostali výnimku, tzv. žltú kartu, no neušetrili ich od ľudského poníženia, lebo podľa vyhlášky ministra vnútra museli "povinne označiť svoje ordinácie výhradne drevenou tabuľkou s rozmermi 20 cm x 30 cm žltej farby s čiernymi písmenami". Na tabuľke muselo byť v záhlaví slovo ŽID medzi dvoma šesťcípymi hviezdami a až potom meno, špecializácia a ordinačné hodiny. Na lekárov bez povolenej praxe sa vzťahovali všetky protižidovské opatrenia, a tak sa mnohí dostali do zberných táborov v Seredi a v Novákoch, kde im pridelili rôzne manuálne práce. Salaček spomína napríklad budúcu spisovateľku Helu Volanskú, ktorú zamestnali v brašnárskej dielni nováckeho tábora.
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, je prirodzené, že nielen Židia z pracovných táborov sa doň aktívne zapojili. Tomuto obdobiu venuje Sulaček rovnakú pozornosť ako predošlým, navyše, partizánske oddiely potrebovali zdravotnú pomoc ako soľ, židovskí lekári sa teda hneď a užitočne uplatnili. Aj táto časť knihy sa opiera o archívne materiály.
Na rozdiel od ostatnej literatúry tohto typu, ktorá je založená na osobných zážitkoch alebo zaznamenáva takzvaná oral history, Sulačekovej publikácii osobný prvok chýba. Rozličné tabuľky, štatistiky, nespočetné enumerácie mien, faktov, udalostí vyznievajú v texte neraz suchopárne, no autor nechcel a ani nemohol rozvíjať osudy jednotlivcov, ktoré sa za týmito informáciami skrývajú a ktoré by dodali knihe emocionálno-dramatický náboj. Napriek tomu je to cenné svedectvo, výsledok mravčej práce historika, ktorého krátky profil mal v knihe byť.
