FOTO - www.schweitzer.org
Hudobník, filozof a teológ, lekár, autor množstva kníh na také rozdielne témy, ako je stavba organu a apel proti atómovej vojne. Človek, ktorý prežil niekoľko životov, niekoľko kariér, získal Nobelovu cenu, dožil sa deväťdesiatky a do pamäte ľudí sa zapísal ešte aj svojím zmyslom pre humor. Albert Schweitzer, univerzálny človek humanista 20. storočia, zomrel pred 40 rokmi, 4. septembra 1965.
Talent a záujmy zdedil po predkoch, ktorí sa po generácie venovali hudbe, teológii a učiteľstvu - narodil sa v roku 1875 vo váženej rodine vidieckeho pastora v nemeckom (neskôr francúzskom) Alsasku (málo sa vie, že jeho bratrancom bol filozof existencializmu Jean-Paul Sartre, ktorý ho, vraj pre veľký vekový rozdiel, volal "strýčko Al").
Už ako deväťročný hral Schweitzer na organe v kostole, v ktorom kázal jeho otec. Študoval v Štrasburgu filozofiu a teológiu a súčasne sa zaoberal hudbou - teoreticky i prakticky ako hráč na organ i ako autor rešpektovanej autobiografie J. S. Bacha. Po Sorbonne a Berlínskej univerzite zakotvil ako teológ, pastor a vysokoškolský učiteľ v Štrasburgu. Preslávila ho teologická knižka Výprava za historickým Ježišom, teoreticky sa zaoberal Kantovým dielom a zdalo sa, že ho čaká vynikajúca akademická kariéra.
Namiesto toho svoj život obrátil "hore nohami". Bezprostredným podnetom bol článok v publikácii Parížskej misijnej spoločnosti o naliehavej potrebe lekárov pre francúzsku kolóniu Gabun.
Na jeseň 1905 oznámil, že ide študovať medicínu. Túžbu stať sa lekárom vysvetlil schweitzerovsky prosto - chce "pracovať rukami". Šok a nesúhlas ho ani neodradil. Chápala ho len priateľka Helene Bresslauová - jeho neskoršia manželka a verná spolupracovníčka v trópoch.
Fakt, že Schweitzer, ktorý už bol profesne hotovým človekom, napokon dokončil špecializované štúdiá tropickej medicíny a chirurgie ako 38-ročný, a Parížska misionárska spoločnosť jeho služby vzápätí nato odmietla, by sa mohol javiť pragmatickému súčasníkovi ako veľká životná a kariérna prehra. Misionári sa obávali, že by mohol domorodcov miasť svojimi "teologickými improvizáciami".
Nezostalo mu nič iné, než vydať sa do Afriky na vlastnú päsť. Misijná spoločnosť na to ustúpila a Schweitzera do Afriky - za ním zozbierané peniaze - vyslala. V marci 1913 sa manželia vybrali do Lambaréne vo vtedajšom francúzskom Kongu (dnes Gabun), a v bývalom kuríne postavili prvé prístrešky pre chorých.
Už o rok však vypukla prvá svetová vojna. Schweitzer so ženou museli ako nemeckí občania opustiť francúzsku kolóniu - internovali ich v táboroch vojenských zajatcov a nežiaducich osôb. V poslednom vojnovom roku prišli do rodného Alsaska, kde sa im narodila dcéra Rhena. Do Afriky sa Schweitzer vrátil sám v roku 1924.
Z niekdajšieho kurína sa po vojne vďaka známosti Schweitzerovej osoby stala atrakcia pre turistov. Novinári sa nevedeli vynačudovať, keď videli pacientov, ako si vonku v prachu varia a opekajú na ohni. Schweitzer však vedel, čo robí - vedel, že Afričana nedonúti ležať v nemocničnej izbe a jesť nemocničnú diétu - že i pojem hygiena je relatívny.
Manželka Helene za ním zo zdravotných dôvodov nemohla, ale dcéra Rhena sa v dospelosti stala laborantkou a vernou spolupracovníčkou otca, a po jeho smrti aj pokračovateľkou jeho životného diela. Filozofie, ktorej praktickým zhmotnením sa stala nemocnica v Lambaréne.
Každý musí nájsť svoje vlastné Lambaréne, zvykol hovoriť Albert Schweitzer o životnom sne, ktorý si splnil. Keď v roku 1953 získal Nobelovu cenu za mier, 33-tisíc dolárov spojených s cenou investoval do výstavby oddelenia pre malomocných. Zomrel a je pochovaný v Lambaréne.
Zajtra - hurikán v Galvestone
