Nájdu sa aj spisovatelia, ktorí sa necítia poctení tým, že ich vybrali do čítanky - nie preto, že by nemali vzťah k deťom alebo nechceli byť čítaní, ale preto, že sa v takejto knižke ocitol ich text bez ich súhlasu (náš autorský zákon totiž umožňuje použiť autorské texty na školské účely bez súhlasu a dokonca bez vedomia autora) a že zostavovateľ učebnice s ním narábal tak, že hovorí niečo iné, ako bol pôvodný autorov zámer.

Spisovateľ a vydavateľ Daniel Hevier hovorí, že na besedách s deťmi sa často za svoju účasť v čítankách ospravedlňuje a vysvetľuje, že je v nich nedobrovoľne. Aj keď deti zväčša jeho knižky poznajú a milujú - lebo nehlásajú otrepané pravdy mŕtvym spôsobom, ale hrajú sa so slovami a provokujú detskú obrazotvornosť.

Ako by teda mala vyzerať dobrá čítanka či učebnica slovenčiny? „Mala by byť predovšetkým tvorivá. Mala by motivovať k čítaniu, ale aj k rozvíjaniu detskej obrazotvornosti, emocionality a mala by vytvoriť podmienky pre postupné vľúdne pochopenie zložitosti sveta prostredníctvom písaného slova,“ hovorí Adam Bžoch z Ústavu svetovej literatúry SAV. „Predpokladom však je, aby neobsahovala predstavy sveta, ktoré sa priečia detskej mentalite a ktoré ju modifikujú zvráteným spôsobom, ako je to, žiaľ, teraz. To si vyžaduje, aby o skladbe čítaniek nerozhodovali úradníci, ale ľudia tvoriví. Myslím si, že najlepšie by bolo, keby mohli čítanky spolu s rodičmi a učiteľmi zostavovať priamo autori. V takejto ideálnej čítanke by potom nebolo miesta pre stereotypy, pre nízky obzor sveta, ani pre skrytú emocionálnu či ideologickú manipuláciu - viem si predstaviť, že takéto čítanky by deti milovali a v dospelom veku, by si na ne s láskou spomínali ako na knižky, ktoré im pomáhali otvárať svet.“