Aj dnes sú mnohí presvedčení, že práca v domácnosti je ženská záležitosť a že muž je hlava rodiny, lebo on pracuje a živí svoju ženu a deti. Niektorí považujú za „prírodný“ zákon aj to, že ženy sú nielen slabšie ako muži, ale aj menej schopné samostatne uvažovať, že sú pasívne, akosi prirodzene nestále a „menej svojprávne“. A typickou vlastnosťou mužov je naproti tomu výbojnosť, lepší úsudok a vytrvalosť. Pritom tieto „pravdy platné od nepamäti“ sú staré len okolo dvesto rokov - v skutočnosti ich ľuďom vtlačili do hláv iba v 18. storočí.

Na konštruovaní týchto „prírodných zákonov“ má veľkú zásluhu filozof Jean Jacques Rousseau, ktorý svojimi myšlienkami výrazne ovplyvnil modernú filozofiu aj pedagogiku. Rousseau vo svojej práci Emil alebo o výchove napríklad tvrdí:

„Žena je stvorená najmä preto, aby sa páčila mužovi. Muži sú závislí na ženách svojimi žiadosťami, ženy sú závislé na mužoch svojimi žiadosťami aj potrebami. My by sme skôr obstáli bez nich, ako ony bez nás. Aby mali to, čo potrebujú, musíme im to dať my, musíme im chcieť to dať, musíme ich považovať za hodné, aby sme im to dali. Podľa tohto prírodného zákona sú ženy vydané na milosť a nemilosť mužom.“

Tento filozof sa snažil prírode pomôcť - aj takouto koncepciou výchovy dievčat a chlapcov: „Nestrpte, aby (dievčatá) čo len na okamih prestali cítiť uzdu. Zvykajte ich, aby sa dali vytrhnúť z hry v najlepšom a bez reptania odviesť k inému zamestnaniu. Výsledkom tohto núteného privykania je poddajnosť, ktorú ženy potrebujú po celý svoj život, lebo sa nikdy nezbavia hospodárskej závislosti na mužoch. Musia sa zavčasu učiť znášať bezprávie a strpieť krivdy manželov bez reptania. Preto je treba privykať ich najmä tomu, aby si zvykli byť k niečomu nútené, aby im toto prinucovanie nikdy nepripadalo neprirodzené.“

Ideálnym kľúčom k výchove chlapcov podľa Rousseaua bola naopak sloboda: chlapcovi dajte voľnosť, nechajte ho robiť, čo chce, nech skúsi všetko, čo potrebuje. Nech je trebárs sebec, ale nech ide za tým, po čom túži.

Tieto myšlienky do ľudí prenikli tak dôkladne, že o storočie neskôr sa už omnoho viac ako kedykoľvek predtým pochybovalo o svojprávnosti a inteligencii žien. Odvtedy spoločnosť oddelila obe pohlavia priepasťou, akú nepoznal ani feudalizmus.

V antike ešte existovali silné a múdre bohyne a v gréckych bájach aj silné, múdre a odvážne ženy a z dejín poznáme spoločenstvá existujúce na princípe patriarchátu, ale aj matriarchátu. Príchod feudalizmu utvrdil (aj s pomocou náboženských predstáv) dominantné postavenie mužov v spoločnosti. Aj vo feudalizme však bolo sociálne delenie spoločnosti oveľa výraznejšie ako rozdiely medzi mužmi a ženami.

Nevoľníci (ženy i muži) mali rovnako bezvýznamné politické postavenie a ekonomicky obaja prispievali rovnako dôležitým dielom k obžive rodiny - neexistovala deľba práce na neplatenú (v domácnosti) a platenú (mimo nej). Aj o výchovu detí sa starali približne rovnako.

Ani ženy remeselníkov nežili v inom svete ako muži - dokázali ich v prípade potreby plne zastúpiť a aristokratka tiež viedla podobný život ako jej manžel.

Potom však prišla doba Rousseaua so svojím projektom slabej a podriadenej ženy a múdreho slobodného muža.

V 19. storočí sa táto nerovnosť ešte prehĺbila. Žena napríklad nemohla sama ani rokovať s úradmi - musel ju zastupovať muž. Muž bol hlavou rodiny, čo nebolo len formálne ustanovenie, pretože všeobecný rakúsky zákonník mu dokonca ukladal udeľovať príkazy, ktoré žena musela poslúchať. Žena dokonca nemohla sama vychovávať dievča staršie ako sedem rokov a chlapca staršieho ako štyri roky. Nemohla sa vzdelávať, a teda ani získať žiadnu odbornosť. Jej miesto bolo iba v domácnosti a pod mužovým dohľadom a ochranou.

Takto teda vzniklo usporiadanie, ktoré považujeme aj dnes za tradičné a „prirodzené“ a každého, kto s ním nesúhlasí, obviňujeme z toho, že ide proti prírode. (gal)

(Podľa prednášky českej sociálnej filozofky Hany Havelkovej Feminizmus a moderná spoločnosť)