Poviedky Karola D. Horvátha sa vyznačujú nielen priamočiarym dejom, ale aj nepoľavujúcou dravosťou a silnými epizodickými plnovýznammi. Človek si ich ľahko zapamätá. Nielen tie, ktoré predtým pod tým istým menom viackrát čítal v rozličných literárnych časopisoch a periodikách (ako napríklad poviedku Nemezis). Horváth vo svojich vetách prechováva niečo, čo sa bezohľadne zavŕtava do pamäti. Z tohto pohľadu si Bagala na rozpútanie novej knižnej edície literárnej súťaže Poviedka nemohol vybrať vhodnejší typ.

Treba zdôrazniť, že Karol Horváth vstúpil do literatúry sám a nik ho k písaniu nedostrkal. Nie je to pubertálny truhlík (rok narodenia 1961), ktorý by sa snažil zapísať do povedomia neriedeným primitivizmom. Nie je to teda typickým produktom Poviedky, ale je pravda, že Horváth prejavuje istú kompromisnú ochotu a v podstate sa zjednocuje s nosnou ideou tejto liahne.

Z umelej liahne K. K. Bagalu vystrkuje rozdžavotané zobáčiky viac autorov, ktorí by si zaslúžili odmenu za horlivosť, akej sa dostalo Horváthovi. Málokto z nich však vie naozaj písať tak ako on. Väčšinou sa poviedkoví finalisti ani nemusia príliš splošťovať, aby zapadli do zadaného rámca. Česť výnimkám, ako je Balla alebo napríklad Lavrík, ktorý dopísal Horváthovi na zadnú obálku trocha žičlivých slov.

Karol Horváth miestami ako keby trochu ustupoval od svojej vlastnej a veľmi silnej umeleckej predstavy. Robí to však tvorivo, takisto s humorom, ako aj s nespochybniteľným vážnym dôvtipom, a my ho preto môžeme označiť za jedného z mála originálnych predstaviteľov tejto záujmovej skupiny.

Navyše - a to je dôležité, Horváth je v dobrom zmysle slova natoľko prečnievajúci, že takpovediac skôr tvorí pravidlá, po ktorých sa slabší snažia len opičiť.

Na otázku, či je v súvislosti s jeho samostatnou knihou namieste hovoriť aj o pokorení nejakej čisto literárnej méty, treba pripustiť, že v jeho prípade áno, hoci aj bez pokorenia, aj bez méty samotnej by bol Horváth dostatočne sebou samým. Každopádne sa mu v písaní darí s prstom v nose, aj keď to hlavné nastane zrejme až vtedy, keď si prst z nosa vyberie a nadýchne sa k uskutočneniu svojej vlastnej, nekompromisnej umeleckej vízie.

Autor: JÁN LITVÁK