Meno KAROL D. HORVÁTH sa spája so všeličím, čo na slovenskej kultúrnej scéne za posledných dvadsať rokov vzniklo. Učiteľ, divadelník, publicista, rozhlasový redaktor, spisovateľ v jednej osobe vystriedal kopu zamestnaní v rôznych končinách Slovenska, kým dorazil do Bratislavy, kde sa narodil. Okrem iného tu práve debutuje knižkou svojich poviedok nazvanou Karol D. Horváth.

Po skončení školy v Prešove ste zostali na učiť na východe v Čani. Aké to bolo?

Veľmi dobré, vďaka dobrému riaditeľovi. Robil som aj správcu knižnice, referenta bezpečnosti práce a školského kronikára.

Východ ste potom vymenili za Oravu. Aj tam ste sa mohli realizovať?

Orava je rodisko mojej manželky. Najprv sme obaja učili v Oravskej Lesnej, potom do toho vtrhla revolúcia a ja som začal robiť tajomníka národného výboru. Zažíval som rôzne zábavné veci, trebárs som sobášil ľudí a písal prejavy sebe aj starostovi. Po pol roku som šiel radšej opäť učiť, tentoraz dramatickú výchovu do Dolného Kubína. Zároveň som robil aj okresného metodika. Raz do týždňa som dokonca učil v materskej škole.

Chodievali ste aj na súťaže umeleckého prednesu, na Hviezdoslavov Kubín?

Samozrejme. To mesto má veľmi silný genius loci. V sále je aj tristo ľudí, ktorí si sami od seba prídu vypočuť prednes poézie.

Tiež ste v minulosti recitovali?

Ešte ako žiak základnej školy v Malackách. A chodil som aj do dramatického krúžku. Chvíľu som uvažoval, že pôjdem na herectvo.

Prečo ste nešli?

Lebo som sa bál, že budem musieť na prijímačkách spievať. Zistilo sa totiž, že nemám sluch. A ja som v detstve obdivoval Deep Purple a zdalo sa mi, že podstatou bytia je, keď sa gitarista postaví dopredu a odpáli sólo.

Urobili ste niečo so svojím hudobným cítením?

Na strednej škole som si tajne požičal od gitaristu z našej punkovej kapely peniaze a išli sme kúpiť bicie. Potom som chodil na brigády a po častiach splácal kamošovi dlh. Vyvrcholilo to, keď sme jedného dňa skúšali u nich nevediac, že jeho otec po nočnej spí. Večer prestrihal kombinačkami kamarátovi struny na gitare a bicie vyhodil do predzáhradky. Tak sa skončila naša kapela, ktorá sa volala Trinitrotoluen.

Už ste s hudbou nepokračovali?

Ale áno, na vysokej škole v kapele Zahorack New Wave Sweet Lover Idiot Hozzám Band. Vtedy som začal som písať aj piesňové texty.

Po odchode zo školstva ste vystriedali kopu zamestnaní, pracovali ste v rádiách, divadlách. Prečo toľko zmien?

Môj otec mi to doteraz vyčíta. Ja mu tvrdím, že nedokážem obsedieť na mieste. Boli časy, keď som chcel zostať dokonca na voľnej nohe a živiť sa písaním. Vtedy sa mi končila zmluva v Zlínskom divadle, kde som robil šéfdramaturga a zároveň som začal pripravovať námety pre seriál Králíci v klobouku. To bola zábava a hlavne česť robiť na kultovej rozprávke. Lenže čas bežal a ja som musel hľadať spôsob, ako priniesť rodine peniaze. Tak sme si s kamošmi v Dolnom Kubíne vymysleli klub, kde som robil dramaturga aj barmana.

V Bratislave spolupracujete s divadelným časopisom Javisko. Zdá sa vám táto práca perspektívna?

Javisko sa momentálne venuje amatérskemu divadlu a myslím si, že má šancu osloviť. Sú tu tisíce divadelníkov, ktorí vyrábajú živú a aktuálnu kultúru. Môžu hrať aj sto rokov starý text, diváci ich vnímajú v prvom rade ako Miša, Anču, Jana, Fera od susedov, a to je vzácne osobné prepojenie.

Dostali ste aj mediálne atraktívnu ponuku režírovať televíznu reality šou VyVolení. Zapadá to do vašich záujmov?

Povedal som si, že netreba o popkultúre len hovoriť, treba ju začať žiť.

Nebúrite sa proti nej?

Nie. Bol som naplno účastný pri formovaní vlastného podniku a začal som si vážiť fakt, že v jeden deň sme desaťtisíc prerobili na džezovom koncerte a o dva dni nato sme stratu vyrovnali s karaoke šou. Nevyplýva to z mojich chúťok, ale z toho, že žáner, v ktorom momentálne som, si ctím.

Prečo ste sa pustili do písania poviedok?

Rád čítam poviedky. Keďže som často na cestách a mám málo voľna, sú pre mňa vhodnou formou, cez ktorú do seba vstrebem celý príbeh so všetkým, čo k nemu patrí. Vnímam ich ako hudbu. Preto ich aj píšem.

Súvisí literárna forma so spôsobom života?

Pre mňa iste. Ale viem sa zahryznúť aj do hrubej knihy. Rád nasávam fakty.

Je pre vás podstatná vopred premyslená konštrukcia?

To, čo považujem za najhlavnejšie, pre mňa konštrukcia nie je. Rád by som však dosiahol, aby môj čitateľ sledoval ten istý príbeh ako ja. Fór je v tom, že ak by mala byť literatúra len o príbehoch, asi by to po chvíli bola nuda.

Chcete sa prispôsobiť všeobecnému vkusu?

Spolieham sa na to, ako mám toho, koho považujem za svojho príjemcu, definovaného a ako dobre ho poznám. Chcem podať o ľuďoch čo najzaujímavejší a v duchu formátu najpravdivejší obraz.