"Dúfam, že keď už píšem tieto fejtóny, som dosť dôležitá na to, aby som sa konečne dočkala aj vlastnej pracovne," hovorí Oľga Feldeková, "doteraz mi totiž doma vždy na písanie vyhradili stôl s počítačom niekde v kuchyni či spálni, odkiaľ ma potom stále niekto vyháňa. Ale keďže bez manžela nedokážem nahrať svoj text na disketu, radšej sa veľmi sťažovať nebudem."

Ešte chvíľu a už by sa možno začal rodiť ďalší z fejtónov, ktoré Oľga Feldeková pravidelne uverejňuje v týždenníku TV oko. Päťdesiatdva z nich, teda kolekciu za prvý rok, vydal v týchto dňoch bratislavský Columbus pod názvom Niekedy spávam v okuliaroch, aby som lepšie videla na sen.

Mať stálu rubriku je túžbou mnohých publicistov, len tí vyvolení však poznávajú a priznávajú, čo takáto povinnosť pravidelného písania znamená. "Samozrejme, aj ja píšem na poslednú chvíľu, no mňa to nestresuje. Svoje námety si nosím dosť dlho v hlave, a, chvalabohu, mám ich stále viac než dosť. Vždy, keď sa mi niečo prihodí, a ja mám to šťastie, že sa mi stále niečo prihadzuje, tak si poviem, že o tom napíšem."

Množstvo tém, ktoré sa jej priplietajú pod nohy, pritom ešte sama redukuje. "Plno vďačných kurióznych impulzov prináša naša politika, no to by si už žiadalo aj kus kritiky a zlosti, a to sa mi nechce. Jednoducho nemám v povahe sa jedovať, hoci aj to má svoje kúzlo. Taký Vaculík sa furt jeduje, on má svoje fejtóny na tom postavené."

Fejtón sa jej páči, považuje ho za kráľovský žáner. "Je niekde medzi novinárčinou a poviedkou. Jeho velikánmi sú napríklad Čapek či Vaculík, tradíciu fejtónov máme však aj na Slovensku, kde sa kedysi nazývali besednicami." Asi nie náhodou sa tak volá aj zbierka poviedok Jozefa Gregora Tajovského spred sto rokov. "On bol nesporne veľký fejtonista, majstrovsky to dokázal v Mamke Pôstkovej."

Z poviedok na fejtón však Oľga Feldeková presedlala až na popud redakcie TV oko. "Inak by mi ich sotva napadlo písať," priznáva. "Ako uvravenému človeku mi spočiatku robilo problémy zmestiť sa do presne vymedzeného priestoru, texty som musela skracovať. Je to možno trochu na úkor drobnokresby, ale už som si zvykla."

Jej texty pôsobia na jednej strane veľmi autenticky, no súčasne majú aj kúzelný rozmer neuveriteľnosti. "Je to dané zrejme mojím skresleným pohľadom na skutočnosť, práve on im asi pridáva punc poviedkovosti." Sama pomer zažitých či počutých situácií k fikcii odhaduje percentuálne tak na osemdesiat ku dvadsať. A upresňuje, že fikcia je u nej skôr nepresnosťou, keď občas z ohľaduplnosti zmení trebárs tetu na krstnú mamu. "Fejtón nie je na to, aby urážal či ubližoval."

Zato humoru a vtipu sa Oľga Feldeková určite nevyhýba, azda by to svojím založením ani nedokázala. Práve fejtón je pre jej duchaplnosť, zmysel pre komiku, schopnosť zúročiť zdanlivý detail na námet či vtipnú pointu, ako stvorený. A ako sa žije človeku, od ktorého sa v každej situácii očakáva pohotovosť, vtip a humor? "Mám skôr opačný problém. Keď čokoľvek poviem, ľudia sa smejú, lebo si myslia, že sa to patrí. Málokedy sa mi už dnes podarí s niekým sa vážne porozprávať."

FOTO SME - PAVOL MAJER