foto
Dnes: redaktorka Saša Obuchová
Našou domácnosťou prešlo snáď všetko, čo byt v paneláku na petržalskom sídlisku znesie. Od morčiat, papagájov až po škrečky. No aj tak sme so sestrou najviac zo všetkého túžili po psovi, hoci rodičovská dôvera v naše opatrovateľské schopnosti bola po predchádzajúcich skúsenostiach trochu nalomená. Raz sa k nám "nedopatrením" dostala knižka Robin od Zdeny Fríbovej. Sestra si príhody o tvrdohlavom a svojráznom foxteriérovi tak obľúbila, že bolo rozhodnuté. Kým ja som sa iba pasívne prizerala, ona si ako správne akčné dieťa našla v novinách inzeráty a napísala srdcervúci list panej, ktorá predávala šteniatka foxteriéra. A bolo. Keď sme otca nakladali do nášho starého trabanta, bol stále v tom, že sa na šteniatka ideme "iba pozrieť". No už o hodinku sa s nami, zalezené pod sedadlom, viezlo aj sedemstokorunové dvojmesačné fľakaté šteňa z Modranky.
Prvé týždne sme boli sklamané. Od tvrdohlavého a drzého Robina z knižky mal ten náš malý ďaleko - bol tichý a vystrašený, nebol ani drzý, ani neutekal. V tejto ilúzii až príliš poslušného psa sme však žili iba pár týždňov. Už ako niekoľkomesačný sa zahral na módnu políciu a rozhrýzol všetko, čo sa mu v našom botníku zdalo out. Mamine lodičky aj otcove svadobné topánky.
A tak sa Robin - vo svojich "svetlých chvíľach" nazývaný aj Psycho alebo Satan - začal prejavovať naplno. Už ako šteňa bol svojská osobnosť, ktorá sa za nijakú cenu nepodriadi nikomu a ničomu. Keď sa mu snažíme niečo prikázať, vrhne na nás iba opovržlivý pohľad a ide si po svojom. Pri ňom sme museli v našom slovníku vymeniť slovo tvrdohlavý za cieľavedomý. Robinkova cieľavedomosť sa prejavuje najmä po hodinovej prechádzke, keď on je presvedčený, že musí obehnúť ešte zopár panelákov, a my nástojíme, že už je čas ísť domov.
Chvíľami mám pocit, že aj ten knižný Robin by sa mohol od nášho niečomu priučiť. Napríklad, ako sa v noci vytratiť na balkón a pustiť sa do kuraťa, ktoré sa tam chladí na nedeľný obed, alebo ako skomplikovať život čašníkom (no čo on za to môže, že chodia tak blízko JEHO stola?) či vystrašiť pani poštárku (už od dverí vždy kričí: To som ja, zatvorte si ho!).
Robin sa za tých jedenásť rokov stal v našej rodine doslova božstvom. Každá debata sa po piatich minútach aj tak skončí pri ňom. Kým v iných domácnostiach majú hrdí rodičia na poličkách fotografie svojich detí, naši si vystavujú JEHO. A aby HO nebolo málo, je aj na podložke na myš, na ploche počítača, ako heslo na počítač aj na tričku. Robin, zvaný aj Myško, Macko, Robčo, Myško-Myškin, Fúzulko alebo plyšová hračka Myška, si svojím čarom získal aj svojho predtým najväčšieho odporcu - nášho otca. A stala sa z nich svätá dvojica. Najšťastnejší sú spolu na chalupe, kde môže Robin naplno prejavovať svoje lovecké schopnosti a potajme chodiť na susedove sliepky. Ako každý "správny foxík" je aj bojovník. Aj veterinár bol prekvapený, keď mu pri čistení zubov musel dať dvojnásobnú dávku, pretože Robin odmietol zaspať. Napriek hrdinskej povahe ho však na lopatky položia búrky a delobuchy. Nejeden Silvester sme sa pri ňom striedali v kúpeľni, kde sme mu, zabalenému v župane, púšťali na upokojenie pesničky Leonarda Cohena.
Len v láske sa mu veľmi nedarí. Zamilovaný je väčšinou platonicky a pre slečny (bez ohľadu na výšku, vek či plemeno) je ochotný zavýjať na balkóne o pol siedmej ráno tak srdcervúco a hlasno, že by sa za to nemusel hanbiť ani Rómeo. A na Rómea sa hrá aj večer, keď na posteli najradšej zaujme miesto "manžela". Tak si už otec nacvičil nočný rituál. Keďže pes dobrovoľne svoju pozíciu neopustí, musí ho nalákať na dobrú šunku, za ktorou Robin láskavo zlezie z postele a otec zatiaľ uteká na dočasne uvoľnené miesto.
Robin sa skrátka stal úplným členom rodiny - alebo, lepšie povedané, nadčlenom. Jednoducho, všetci majitelia si myslia, že ten ich pes je najmúdrejší. Ale iba v našom prípade je to objektívne.
