Túto cestu do Šangrily postavili v extrémnych podmienkach. Takmer všetky svahy a steny treba zaistiť proti zosuvom kamenia. FOTO - VLADIMÍR KAMPF, ŽIVOT
Šangrila je fiktívne, nádherné miesto. Kdesi. V Tibete, možno kúsok odtiaľ. Fantastov, mystikov aj tímy bádateľov priťahuje od roku 1931. Vtedy vyšla kniha Jamesa Hiltona o skrytom kúsku Zeme, akomsi raji pre tých, čo dodržiavajú pravidlá, ktoré tam platia. A začali ju hľadať.
Nech je Šangrila kdekoľvek - ak vôbec existovala aj niekde inde ako v Hiltonovej hlave - letisko s názvom Shangri-la Airport sa nachádza na okraji mesta Čung-tien v čínskej provincii Jünan, len kúsok od Tibetu. Vlastne už aj toto mesto dostalo v roku 2002 názov Šangrila. Spisovateľova fikcia, inšpirovaná reportážami o Tibete a priľahlých oblastiach, sa zhmotňuje.
Oveľa vzrušujúcejšie ako byť na malom milom letisku Shangri-la je vyšplhať sa do viac než trojtisícovej výšky novou cestou, ktorú otvorili vlani a na mnohých miestach ju ešte dokončujú. Mohutné oceľové siete zachytávajú skaly. Tam, kde to na cestu zo skalných masívov padalo najviac, zaliali steny betónom. Tisíce metrov štvorcových.
Stačia niečo viac než tri hodiny od Tiesňavy Tigrieho skoku, kde čínsky komunistický vodca Mao Ce-tung začínal svoj legendárny Dlhý pochod, a strmá kľukatá cesta privedie mikrobus na nádhernú náhornú plošinu.
Široko do diaľky vidno len zelené pasienky, lúky, občas domy so šikmými strechami. Údolia s jazerami a bohatými lesmi. Nad romantickou rozprávkou sa z každej strany hrdia päťtisícmetrové štíty, zväčša skryté v mrakoch.
Tibetské ženy vo farebných krojoch zbierajú pri ceste skaly. Drvia ich ťažkými kladivami, nosia maltu. Po novom kvalitnom asfalte sa rúti dolu skupina Američanov. Keď turisti spomalia, aby sa vyhli kameňom, ženy sa smejú a kývajú im na cestu.
Tu kdesi ležia hranice rozprávkovej Šangrily, tvrdí Čína vo svojich propagačných materiáloch.
Oblasť Diqing, pred desiatimi rokmi pre vonkajší svet takmer neznáma, sa dnes oháňa kultom Šangrily. Turisti teraz poľahky trafia za svojím snom, keď má letisko aj perfektnú cestu. Zo Šangrily sa stáva rozprávkový kšeft, na ktorom sa bude dať zbohatnúť. A miesto tiež pravdepodobne stratí dušu.
Hľadanie strateného obzoru
Britského diplomata Hugha Conwaya aj s jeho druhmi v roku 1931 unesú v lietadle, ktoré skončí v tajomnom údolí Šangrila kdesi v Tibete, rozvíja Hilton vo svojej knihe príbeh. Nájdu tam pozemský raj a v kláštore asi päťdesiat mníchov, ktorí sa dožívajú vysokého veku. Venujú sa vede, umeniu, zachraňujú kultúrne dedičstvo celého sveta. Podmienkou takéhoto šťastného života je neopustiť hranice Šangrily.
Conway sa zamiluje do krásnej Číňanky Luo Cen, ktorá žije s lámami v kláštore. Tá sa však zahľadí do Conwayovho mladšieho kolegu Mallinsona a rozhodne sa s ním zo Šangrily utiecť. Napokon utečie aj Conway. Mallinson po ceste zahynie a kým prídu do Číny, zmení sa Luo Cen na vráskavú starenu, ktorá zakrátko zomrie. Prekročila hranice Šangrily a opustila priestor dlhovekosti. Hugh Conway sa onedlho objaví kdesi v Bangkoku, odkiaľ mieri späť do Tibetu. Hľadať stratený obzor Šangrily. O tom, že táto kniha spravila veľký dojem, svedčí aj to, že americký prezident Franklin D. Roosevelt pomenoval v roku 1942 svoju rezidenciu v Marylande Šangrila.
Kšefty pred kláštorom
Dnes sú Conwayov desaťtisíce a na rôznych miestach Himalájí hľadajú svoju Šangrilu.
Pred budhistickým kláštorom Ganden Sumceling, ktorý je od letiska Shangri-la vzdialený nanajvýš 45 a od mesta 20 minút cesty, stojí niekoľko krásnych tibetských dievčat. Biele jahňatá sa im nervózne mrvia v náručí. Svietia na pozadí krojov žiariacich cyklámenovými farbami.
Dievčatá sa zjednávajú, za koľko sa s turistami dajú odfototiť a majú úspech. Krásny gýč, ktorému tisíce Číňanov, Taiwancov, Japoncov, Američanov a turistov z Európy len ťažko odolávajú. Stačí pár juanov a máte nezabudnuteľný záber.
Tak toto by mal byť legendárny kláštor?
Kšeftuje sa so všetkým, na oplotenej lúčke s dobrým výhľadom na kláštor robia fotografie so stopercentným Tibeťanom. Turista sa usadí na bielom jakovi a chlapík v kroji popri ňom rozpaží ruky a vystrúha grimasu. Opakuje sa to každú chvíľu.
Vďaka darom opravujú aj obrovský kláštorný komplex, ktorý takmer neprežil besnenie v päťdesiatych rokoch, keď Číňania systematicky rúcali a takmer zrúcali všetky budhistické kláštory v Tibete. V kláštore je živo, turisti snoria po všetkých zákutiach komplexu, ktorý má tridsaťtri hektárov. Obrázok dalajlámu, tibetského duchovného vodcu v exile, tam istotne nenájdu.
Na návšteve tibetskej rodiny
Z mikrobusu vystupuje delegácia slovenských a českých novinárov, spolu s nami aj čínska sprievodkyňa z ministerstva zahraničných vecí a miestni funkcionári. Vychystali nás na návštevu tibetskej rodiny, aby sme sa presvedčili, ako vyzerá život tunajších obyčajných ľudí. Číne veľmi záleží na tom, aby ukázala vľúdnejšiu tvár, a tak novinárov z celého sveta presviedča, že Tibeťania môžu žiť slobodne podľa svojich predstáv.
Novinárov víta mladý muž, ktorého nám predstavia ako Qi Wanga. Na uvítanie dajú hosťom na krk khatagy - biele šatky.
Moderne oblečený mladík nás pozýva do rozložitého domu. Zdá sa, že mu vôbec neprekáža, že sme k nim dorazili o deň skôr, ako bolo dohodnuté, a našu návštevu im ohlásili len pred niekoľkými hodinami.
Qi Wang nás sprevádza po dome, kde jeho rodina žije niekoľko stoviek rokov a patrí k najstarším v dedine, ktorá je len kúsok od mesta.
Životný štýl
Sme vraj prvá takáto návšteva, ktorá prišla do rodiny, dozvedáme sa prostredníctvom čínskej sprievodkyne od Qi Wanga. Pracuje ako šofér, rovnako ako jeho brat. Zarobí vraj dosť na dôstojný život. Len rodičia sa venujú tradičnému spôsobu života, práve teraz sú vonku s jakmi.
Tibeťania v tejto provincii žijú ináč ako ich bratia o niekoľko stoviek kilometrov ďalej a hlavne o pár stoviek metrov vyššie. Domy tu nemajú rovné strechy typické pre Tibet a celkovo je život tu, v nižšej nadmorskej výške jednoduchší.
Zo životného štýlu Tibeťanov sme si udržali tak šesťdesiat percent, hovorí Qi Wang. Na domoch sú pripevnené satelity, na verande stojí práčka, v kuchyni je aj chladnička, mladému mužovi počas návštevy niekoľkokrát zazvoní mobilný telefón. To, čo sa vraj nemení, je rodinný spôsob života. V dome, ktorý má aj priestrannú modlitebňu, býva deväť ľudí. Tri generácie. Dalajlámov obrázok v dome nenájdeme, len podobizeň desiateho pančelámu, duchovného, ktorý zomrel v roku 1989 a v Číne bol povolený. Na nástenke na verande sú zábery rodinných príslušníkov pred palácom Potala v Lhase, ktorý bol sídlom dalajlámu.
Duchovný mix bez dalajlámu
Gong Chu Dun Žao je vzorovým príkladom úspešného a úspešne asimilovaného Tibeťana v Číne. V jeho reštaurácii ponúkajú miestne aj čínske jedlá. U konkurencie naproti aj pizzu či kávu. Staré mesto v Šangrile - Čung-tiene, po tibetsky Dukezongu - má už aj internetové kaviarne. Staré domy aj úzke ulice horúčkovito opravujú, aby pôsobili čo najautentickejšie.
Gong Chu Dun Žao znamená "žijúci Budha". Na základnej škole však od učiteľa dostal aj čínske meno Žang Žao-chu. Hoci štatisticky Číňanov v tejto provincii žije o polovicu menej ako Tibeťanov, ich vplyv a dominancia sú zjavné na prvý pohľad.
Staré mesto obklopujú nové, typicky čínske štvrte s ich obchodmi, úradmi, typickými živými bulvármi, mocenským aparátom. Turizmus je sofistikovanou zbraňou, ako prinútiť pôvodné obyvateľstvo k správaniu, aké Peking očakáva - teda poslušnému a takému, ktoré nespôsobí komunistickej strane problémy. Z národnostných špecifík sa stáva rekvizita pre turistov.
Aj hotel vyzerá ako ktorýkoľvek v Číne, nezvyčajné je len upozornenie, že v recepcii si možno kúpiť kyslíkový prístroj, ak sa vám ťažko dýcha.
Gong Chu Dun Žao nás hrdo pozýva do svojho domu. V priestrannom a pohodlnom priestore žije už deviata generácia jeho rodiny. Video, umývačka riadu - slušný európsky štandard. V obývačke má v prvom výklenku fotografiu rodičov, v ďalšom Mao Ce-tunga a v treťom pančelámu. Tento nezvyčajný duchovný mix je novým typom kultúrneho dedičstva čínskej Šangrily. Dalajlámov obrázok hľadáme márne. Je to persona non grata.
Raj, kde všetci šťastne žijú
Stará štvrť obklopená novým mestom je večer očarujúca. Tibeťania, Číňania - teda Chanovia, a ďalšie národnosti z provincie Junan, predovšetkým Nasiovia, tu žijú pokojne, v zmieri a plece pri pleci podnikajú. Mesto sa s pribúdajúcimi turistami mení, ale niečo z vysnívanej harmónie Šangrily sa tam objaviť dá.
Na hlavnom námestí už pred ôsmou večer tancujú v niekoľkých veľkých kruhoch stovky miestnych. Babky, dedkovia, tínedžeri, deti, Číňania aj Tibeťania a zopár turistov vytrvalo opakuje jednoduché krokové variácie na hudbu, ktorá hrá nahlas z reproduktorov. Smejú sa a zabávajú. Šangrila sa na pár hodín premieňa na miesto, kde budhisti, ateisti a kresťania žijú v dokonalej harmónii. A o to v tejto Šangrile ide. Navodiť pocit spokojnosti u miestnych obyvateľov a turistov presvedčiť, že navštívili raj, kde všetci spokojne a šťastne žijú.
Kláštor Ganden Sumcling priťahuje turistov z Číny, Taiwanu aj ostatného sveta. FOTO - AUTOR
Najprv treba zaplatiť za vstup na lúčku s dobrým výhľadom na palác, potom aj za fotografiu s jakom a miestnymi.
V Číne ľudia telefonujú neustále. V Tibete to nie je ináč.
