Takmer každý Japonec dostane platobnú kartu, len čo ukončí štúdium a začne pracovať. Ale aj keď sú karty v Japonsku dávno rozšírené, ľudia platia najradšej v hotovosti. Kým na Slovensku používam kartu najmä pri nákupe v potravinách, v Japonsku som za jedlo kartou nikdy neplatil. Hoci je Japonsko superkomercializovaná krajina, je tam v obľube jednoduchý systém. Typickým príkladom sú zmluvy. Uzatvárať zmluvu na prácu je podľa môjho pozorovania na Slovensku bežné - dokonca aj s individuálnou osobou a aj keď ide o malú sumu peňazí. Neviem, prečo je to tak, či sú ľudia vo vyplácaní peňazí neporiadni, takže zmluva je nevyhnutná, alebo je to skôr prejav vzájomného rešpektu, a teda dotiahnutia veci do konca. V každom prípade, systém zmlúv na Slovensku sa mi páči.

V Japonsku majú medzi sebou dokonalú zmluvu iba firmy. Zmluvy s individuálnymi osobami neexistujú. Mnohí Japonci sa preto dostali do veľmi zlej situácie, keď im nevyplatili zarobené peniaze. Ja som napríklad pracoval v médiách a pamätám si, že problém s nevyplatenými a oneskorenými honorármi bol u nás na dennom poriadku. Je to tak preto, že v Japonsku dominuje ústna dohoda. Väčšina ľudí je na tento systém nahnevaná, ale nič sa na ňom nemení. Myslím si, že je to preto, že ten, kto vypláca peniaze, vystupuje z pozície sily. On je ten, kto platí, môže si diktovať, takže príjemcovia majú obavy požiadať o zmluvu a pýtať sa na výšku honoráru. Ďalším dôvodom je to, že Japonsko je krajina s vysokým počtom obyvateľov. Ten, kto platí, si má z čoho spolupracovníkov vyberať. Preto si ľudia myslia, že mať za sebou veľkú spoločnosť je bezpečnejšie. To je dôvod, prečo Japonci robia všetko v skupine, patria do nej. Skupina je silnejšia ako jednotlivec. Keď človek vystupuje na nejakom rokovaní ako člen firmy, je viac rešpektovaný. Aj vizitky zohrávajú v japonskej obchodnej komunikácii obrovskú úlohu. Ľudia sa dokonca predstavujú tak, že ich meno ledva začujete, ale názov firmy, z ktorej prichádzajú, zaznie celkom zreteľne. To sa prenáša aj do súkromného života. Keď napríklad mladý muž volá do domu svojej priateľky, predstaví sa v telefóne takmer nečujne, ale meno univerzity, kde študuje, počuť poriadne. Funguje to, aj keď voláte do reštaurácie a chcete si rezervovať stôl. Ľudia veria, že veľká firma im kryje chrbát v každej situácii.

Väčšina hercov a spevákov v Japonsku sú aj biznismanmi, sú totiž zamestnancami umeleckých agentúr. Mnohé televízne celebrity dostávajú pravidelný mesačný plat. Niekedy svojou umeleckou prácou zarobia viac, niekedy menej alebo aj nič, ale plat majú vždy ten istý.

Napriek tomu hviezdy uprednostňujú takúto bezpečnosť, než by sa vystavili riziku nedostať peniaze vôbec. Úspech umelcov nezávisí pritom ani tak od ich talentu ako od veľkosti a vplyvu agentúry.

Na Slovensku som sa stretol s tým, že aj členovia rodiny uzatvárajú medzi sebou zmluvy o majetku a dedičstve ešte skôr, ako niekto z rodiny umrie. Keď som to počul prvý raz, prekvapilo ma to. Japonci nie sú zvyknutí jasne vyjadriť, čo chcú a potrebujú. Preto nie je vo zvyku hovoriť ani o dedičstve ešte za života. Považuje sa to za chamtivosť, ktorú ľudia nechcú ukázať. Všetci tušia, že po smrti hlavy rodiny bude s majetkom problém, ale nikto sa o tom neodváži hovoriť. Všetko vypláva na povrch až po smrti.

Zdá sa mi, že v týchto veciach je Slovensko oveľa vyspelejšou krajinou než Japonsko.

Autor: MASAHIKO