Britský investigatívny žurnalista John Ware porozprával slovenským novinárom aj jednu historku o svojom "veľmi dobrom zdroji z Pravej IRA". Raz, keď za ním prišiel, bol informátor strašne opitý. Aj preto Johnovi prezradil, koho ďalšieho sa chystajú zabiť. Keď Ware odišiel, nevedel, čo má robiť: Dozvedel sa, kto má zomrieť, lenže ako dobrý novinár nemohol svoj zdroj zradiť. Pred domom sa teda otočil, vrátil sa dnu a zdroju povedal o svojej dileme. "Mohol ma pokojne aj zabiť," spomína dnes John s úsmevom. Nakoniec sa mu však podarilo zdroj presvedčiť, že jeho informáciu oznámi polícii, ale jeho neprezradí. Tak sa aj stalo. Polícia Johna lámala, ale on im svojho informátora nikdy neprezradil. FOTO - ARCHÍV
John Ware patrí k najznámejším britským investigatívnym novinárom. Začínal ako reportér v Droitwich Guardian, potom prešiel do Worcester Evening News. V rokoch 1974 - 77 pracoval pre The Sun v severoírskom Belfaste, neskôr sa stal výskumníkom pre televíznu sériu World in Action. V roku 1981 ho povýšili na producenta tohto programu, o päť rokov neskôr nastúpil do BBC. Pracuje v prestížnom televíznom programe BBC Panorama, ktorého cieľom je zisťovať a odhaľovať rôzne závažné prípady v Británii a vo svete. Nedávno prišiel do Bratislavy, kde na seminári zorganizovanom britskou ambasádou prednášal slovenským novinárom o investigatívnej žurnalistike.
Práca britských novinárov sa od slovenských dosť líši. John Ware na svojej téme pracuje aj niekoľko mesiacov a za ten čas nemusí robiť nič iné - u nás je to nepredstaviteľné.
Počas svojej kariéry odhalil niekoľko zaujímavých škandálov. V októbri 2000 vypátral, nafilmoval a v programe Kto útočil v Omaghu? konfrontoval štyroch členov jednotky Pravej IRA, účastníkov bombového útoku v meste Omagh v auguste 1998, pri ktorom zomrelo 29 ľudí. Išlo o najväčšiu jednorazovú stratu na životoch súvisiacu s dlhotrvajúcim konfliktom v Severnom Írsku. V roku 2002 odhalil jedno z najtemnejších tajomstiev takzvanej špionážnej "špinavej vojny" v Severnom Írsku, výzvedných služieb proti terorizmu. V dvoch programoch Panoramy Licencia/Povolenie zabíjať odkryl, ako vojenská rozviedka a špeciálny odbor tajne dohodli s lojalistickými vražednými gangmi atentáty na ľudí, ktorých podozrievali z členstva v Írskej republikánskej armáde (IRA).
Vo februári 2001 ho na novinárskej cene RTS menovali vysielacím novinárom roka. Ocenenie získal za témy Kto útočil v Omaghu? a Experti na politickú propagandu, v ktorom skúmal pravdivosť vládnych tvrdení o výdavkoch. Program Kto útočil v Omaghu? získal aj Cenu domácich súčasných záležitostí, ktorú vyhral Ware už predtým dva razy. V roku 2003 získal Cenu Amnesty International Veľkej Británie za najlepší faktický dokument za svoje dva programy odhaľujúce tajnú dohodu medzi výzvednými službami a lojalistickými vražednými gangmi v Severnom Írsku. Je tiež autorom knihy Mengele - úplný príbeh, ktorá vyšla v roku 1986. Občas píše pre noviny Sunday Telegraph, Guardian a Sunday Times.
Dva dni ste sa rozprávali so slovenskými novinármi o investigatívnej žurnalistike. Aký ste z nich mali dojem?
Viacerí z nich na mňa naozaj urobili dojem. Hovorím to úprimne. Boli ,hladní', čo je nevyhnutná podmienka pre investigatívneho žurnalistu.
Čo je podľa vás teraz najväčším problémom slovenskej žurnalistiky?
Dôležité je, aby boli majitelia médií oslobodení od akéhokoľvek tlaku politických či iných záujmových skupín. Vtedy možno vytvoriť podmienky na prácu bez strachu, v ktorých môže dobrá investigatívna žurnalistika prekvitať a pracovať pre dobro slovenskej spoločnosti.
U nás sme ešte nezažili to, čo sa stalo v Českej republike, kde si objednali vraždu novinára. Stretli ste sa s niečím takým vy?
Vo Veľkej Británii nie, ale v Severnom Írsku polovojenské jednotky lojalistov zavraždili reportéra jedného nedeľníka. A bolo tam zaregistrovaných aj niekoľko pokusov o vraždu novinárov. Šesť mesiacov po tom, ako som odhalil niekoľkých ľudí zaangažovaných v bombovom úroku Pravej IRA v meste Omagh v Severnom Írsku, pri ktorom zahynulo dvadsaťdeväť mužov, žien a detí, odpálila Pravá IRA bombu v taxíku pred sídlom BBC. Našťastie došlo iba k veľkým škodám, a nie obetiam na životoch.
Prečo ste sa stali investigatívnym novinárom?
Pretože rád idem na koreň vecí, rád zisťujem, ako sa veci majú. Iba tak možno prísť na to, že niečo nie je v poriadku. Rád skladám jednotlivé informácie do jedného celku a zisťujem pravdu o veciach, ktoré sú vo verejnom záujme, a sú zároveň buď nevyriešené, alebo komplikujú ľuďom život. Tieto veci vyžadujú čas, ale keď sa potom dostanete k podstate, môžete počuť to, čomu ja hovorím tiché kliknutie v hlave.
Táto práca sa niekedy podobá práci policajta. Nikdy ste nechceli byť policajtom?
Niekedy som veru aj chcel. Často je naša práca naozaj podobná, ale povedal by som, že policajt to má v mnohom ľahšie. Najmä v tom, že sa v pohode dostane k veľkému množstvu základných informácií, ktorých získanie môže nám, novinárom, trvať mesiace.
Ktorú svoju reportáž si ceníte najviac?
To je ťažké povedať. Sú to zvyčajne kauzy, ktoré majú dlhodobejší dosah na život. Napadajú mi dve. Podarilo sa mi ukázať, ako starostka Westminsterskej mestskej rady v Londýne, pani Shirley Porterová, neoprávnene používala milióny libier z verejných peňazí na získanie výhod pre svoju politickú stranu vo voľbách. Dávala zľavy na predaj nájomných domov ľuďom, o ktorých si myslela, že by mohli vo voľbách podporiť Konzervatívnu stranu, ktorej bola členkou. Ona, samozrejme, všetky moje tvrdenia poprela, ale súdy uznali, že som mal pravdu. Po skončení jednej z najdlhších súdnych bitiek v našej histórii mala Sirley Porterová vrátiť 40 miliónov libier zo svojho úctyhodného osobného majetku. Nakoniec sa dohodla na 12 miliónoch libier. Druhá reportáž, ktorá mi priniesla zadosťučinenie, bola Kto útočil v Omaghu? Keď som mohol povedať mená niektorých z tých, čo boli zodpovední za bombový útok v meste Omagh. Polícia vo svojej snahe dostať ich pred súd zlyhala. Naša televízna reportáž, ktorá priniesla proti nim dôkazy a v ktorej sme ich konfrontovali, však vyvolala obrovské pobúrenie a protesty verejnosti. Po jej odvysielaní začal jeden celoštátny denník zbierku pre pozostalých obetí útoku, aby mohli zažalovať odhalených teroristov v rámci občiansko-právneho konania. Počas kampane sa vyzbieralo viac ako milión libier. V súčasnosti vstúpila do kauzy aj vláda, aby prípad podporila. Jestvuje teda šanca, že sa rodiny obetí dočkajú aspoň nejakej spravodlivosti a zadosťučinenia. Mám z toho dobrý pocit.
Žurnalistika na Slovensku je celkovo zle platená. Novinári často odchádzajú na pozície, kde lepšie zarobia - aj do politiky. Ako je to v Británii?
Stále miesta v takých médiách, ako sú The Guardian alebo BBC, sú relatívne dobre platené, ale aj veľmi vyčerpávajú, je to náročná robota. Typický pracovný týždeň nemá menej ako šesťdesiat hodín. Pracovať na voľnej nohe je však veľmi neistá existencia.
Majú noviny naozaj takú moc, akú sa hovorí, že majú?
Áno, denníky s vysokým nákladom, ako je napríklad britský Sun, majú obrovskú silu a vplyv na verejnú mienku. Preto s nimi úrad nášho premiéra hovorí tak často.
Ako reagujú politici na články? Odstupujú bezproblémovo z funkcií?
Môj kolega David Hencke z Guardianu si môže pokojne pripísať na konto niekoľko ,politických skalpov'. Čo sa týka mňa, nie som si istý. Nedávno som na BBC ukázal, že premiér Blair mal, povedal by som, chabý vzťah k pravde, čo sa týka Iraku, ale ako vidíte, ešte stále je premiérom.
Naši politici to, čo sa o nich zverejní v médiách, často ignorujú, na otázky novinárov neodpovedajú. Prečo sa podľa vás takto správajú?
Pretože sa domnievajú, že to aj tak nikoho nezaujíma a že sa zo strany kompetentných úradov nemajú čoho obávať. Preto je také nesmierne dôležité vytrvalo pokračovať v investigatívnej novinárčine, s podporou nezávislých médií.
Môže to byť preto, že slovenská verejná mienka nie je taká citlivá ako britská? Ako keby Slováci neverili tomu, čo noviny píšu.
Možno. Dôveryhodnosť je kľúčová vec. Novinári si ju musia budovať. Ako my v BBC hovoríme, zverejniť niečo ako prvý je dobré, ale nie také dobré, ako zverejniť to pravdivo. Dúfam, že to neznie domýšľavo, ale je to dobré pravidlo.
BBC je vzorom pre veľa médií. Ako dokáže byť štátna televízia kritická k politikom, aj keď rozhodujú o jej rozpočte? Na Slovensku to tak vôbec nefunguje.
My sme k politikom kritickí neustále! Medzi BBC a vládou je, povedal by som, ,protipožiarny múr'. Predsedu Rady guvernérov BBC menuje síce premiér, ale tento človek nemá žiadnu redakčnú kontrolu nad tým, čo sa vysiela. To je úplne na zodpovednosti ,šéfredaktora', generálneho riaditeľa, ktorého menuje Rada guvernérov. Je to nepolitické menovanie, vždy ide o profesionála. Tiež si myslím, že BBC si vybudovala svoj kredit, svoje dobré meno, a verejnosť by rázne protestovala, keby nám chceli narušiť našu integritu. Teda, dúfam, že by rázne protestovala. Skrátka a dobre, verím, že ľudia nám dôverujú a táto dôvera je zaslúžená.
Kreditom BBC otriasol vlani prípad súvisiaci so samovraždou vládneho zbrojného experta Davida Kellyho, ktorý mal byť informátorom reportéra BBC Gilligana. Na seminári ste nám povedali, že ste presvedčený, že britská vláda nemala dostatok informácií o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, ale zároveň ste povedali, že reportér Gilligan nemal publikovať túto informáciu len na základe informácií od Kellyho. Prečo, keď to bol dôveryhodný zdroj?
Pretože reportér BBC Andrew Gilligan sa sám dostatočne nepresvedčil o tom, či Kelly, hoci bol dôveryhodným zdrojom, bol v pozícii, aby priamo vedel, čo mu povedal. Čiže akási forma nepriameho zdroja bola chatrným, nepevným základom, na ktorom Gilligan postavil svoje obvinenia, ktoré nakoniec nevydržali kontrolu verejnosti. Pričom priama znalosť veci je prvým a posledným pravidlom investigatívnej žurnalistiky.
Viete, čo robí Gilligan dnes, po tom, ako odišiel z BBC?
Teraz pracuje na voľnej nohe pre viaceré noviny. Niektorí sa totiž stále domnievajú, že mal pravdu, ale ja si myslím, že to tak nie je. Oni len nechcú, alebo sú príliš leniví zaoberať sa detailmi. Podstata však tkvie práve v detailoch.
Nedávno slovenská polícia využila médiá, aby prostredníctvom nich oklamala človeka, ktorý si podľa nej objednal vraždu dvoch ľudí. Nafingovali únos podnikateľa a vraždu právničky. Zavolali najsledovanejšiu televíziu, ktorej naaranžovali telo aj prázdne podnikateľovo auto. Keď to ten, čo si vraždu mal objednať, videl v televízii, uveril, že sa to stalo, a vyplatil odmenu. Myslíte si, že polícia môže v záujme spravodlivosti takto klamať?
Nie. Myslím si, že u nás by sa niečo také nestalo. To by vyvolalo protesty. Takéto niečo totiž znamená veľmi zlý precedens. Ako teraz môže vaša verejnosť znovu veriť informáciám polície či médiám, ktoré boli políciou podvedené?
V tomto prípade o tom televízia nevedela. Ak by však prišli za vami policajti a poprosili by vás, či by ste v záujme chytenia páchateľa uverejnili lož, urobili by ste to?
Nemyslím si, že by som spolupracoval. Hoci také niečo nemôžem vylúčiť v najkrajnejších prípadoch národného ohrozenia, keď je v stávke veľa ľudských životov, napríklad v čase vojny.
Investigatívna žurnalistika na Slovensku
Slovenskí mediálni analytici sa zhodujú v tom, že u nás skutočná investigatívna žurnalistika neexistuje. Novinári spracúvajú len témy, ktoré sa dajú spracovať čo najrýchlejšie, prípadne sa venujú občianskym problémom bez toho, aby odhalili celú sieť, ktorá ich spôsobuje.
Investigatívna žurnalistika sa nevyučuje ani na katedre žurnalistiky.
Problém, aj podľa britských novinárov, nie je v tom, že by na Slovensku neboli témy alebo odvážni reportéri. Majitelia médií si skôr stále neuvedomili dôležitosť tejto súčasti žurnalistiky pre spoločnosť.
Finančne ide o náročnú záležitosť, ktorej výsledkom by bol možno jeden článok alebo reportáž za mesiac alebo niekoľko mesiacov. (mož)
BBC a Kelly
Reportér stanice BBC Andrew Gilligan (vpravo) pripravil v roku 2003 reportáž, v ktorej obvinil britskú vládu z toho, že vedome zveličila hrozbu irackých zbraní hromadného ničenia, aby tak podporila vojnu v Iraku. Zdrojom jeho informácií mal byť poradca ministerstva obrany David Kelly (vľavo), ktorý to však poprel. O niekoľko dní neskôr Kelly spáchal samovraždu a BBC potvrdila, že práve on bol nemenovaným zdrojom informácií. Sudca Hutton vo svojej správe o vyšetrovaní Kellyho smrti neskôr skonštatoval, že informovanie BBC nebolo dostatočné a v redakčnom systéme BBC chýbali mechanizmy na zabránenie odvysielania chybných tvrdení. Následne rezignoval reportér Gilligan a zo svojich funkcií odstúpili aj predseda Rady guvernérov BBC Gavyn Davies a riaditeľ BBC Greg Dyke.
