Len pár týždňov po svojom nástupe do úradu v septembri 2003 Rusko prekvapil svojich koaličných partnerov zámerom dostavať Mochovce. Keďže vláda už v minulosti rozhodla, že Mochovce sa nemôžu dokončiť zo štátnych peňazí ani s akoukoľvek štátnou pomocou, minister to stanovil ako úlohu pre budúceho spolumajiteľa elektrární.

Posadnutosť Mochovcami

Rusko teda opätovne otvoril privatizáciu Slovenských elektrární, ktorá už raz stroskotala na nezáujme o jadrovú časť. Zároveň vyhlásil, že od víťaza očakáva dokončenie 3. a 4. bloku Mochoviec. Ochota dostavať sa teda stala akousi nepísanou podmienkou tendra. Okrem nej proces privatizácie sprevádzali ďalšie nie celkom jasné pravidlá a presúvanie záväzných termínov. Napríklad už do rozbehnutého tendra dodatočne vstúpil ďalší hráč - taliansky Enel, ktorý sa stal napokon víťazom tendra.

Spomedzi ostatných účastníkov ponúkol najvyššiu sumu a podľa Ruskových slov sa v investičnom pláne zaväzuje dokončiť Mochovce, hoci sám s jadrovými elektrárňami nemá nijakú skúsenosť. Podľa neoficiálnych informácií investičný plán obsahuje aj žiadosť Enelu o štátnu podporu pri dostavbe. V pláne dokonca Enel vyjadril pochybnosť o výhodnosti dostavby.

Neúspešný boj o V1

Rusko sa zapísal aj v Bruseli - svojou snahou o predĺženie prevádzky bohunickej jadrovej elektrárne V1, hoci sa ju Slovensko zaviazalo odstaviť v rokoch 2006 až 2008. Napriek tomu, že nás k tomu zaviazala prístupová zmluva s Európskou úniou, ktorú možno meniť len so súhlasom všetkých členov, sa Rusko pokúšal o posunutie termínu. Na tento účel vytvoril misiu na čele s bývalým riaditeľom SARIO Jánom Bajánkom. Jej cieľom bolo obchádzať všetky krajiny a presviedčať diplomatov o predĺžení prevádzky elektrárne ako o dobrej veci. Brusel na jar definitívne ukončil Ruskovu iniciatívu zamietnutím žiadosti Slovenska.

Investičné stimuly bez

pravidiel

Okrem jadrovej energetiky Rusko svoju snahu upriamil na získavanie zahraničných investorov. Počas jeho ministrovania na Slovensko skutočne prišli viacerí významní investori, o čo sa v niektorých prípadoch osobne zaslúžil. Ich príchod bol však motivovaný najmä poskytovaním investičných stimulov, za čo si Rusko vyslúžil kritiku. Okrem ich výšky bolo predmetom kritiky najmä to, že v ich prideľovaní neexistujú pravidlá. Podľa koaličných partnerov Rusko investorom často sľúbil podporu bez toho, aby sa s nimi poradil, či sa na stimuly nájdu peniaze.

Naposledy sa tak stalo pri investícii kórejského Hankooku, pre ktorý vláda neschválila pomoc, pretože ju považovala za privysokú. Nato Hankook prerušil so Slovenskom exkluzívne rokovania a opätovne začal uvažovať o Poľsku alebo Maďarsku.

Rusko však zachránil, podľa jeho slov v hodine dvanástej, investíciu kórejskej automobilky Kia. Jej príchod na Slovensko od začiatku sprevádzali problémy - nevykúpené pozemky či meškajúca výstavba, za čo nesie zodpovednosť aj minister hospodárstva.

S rozdelením SPP neuspel

Ďalším návrhom z dielne ministra hospodárstva, ktorý nedávno rozhádal koalíciu, bolo rozdelenie SPP na tri dcérske podniky. Z rozdelenia by štátu vyplynuli mimoriadne vysoké dividendy. Návrhu nedôverovali najmä ministri za KDH, ktorí ho na vláde vetovali. Rusko to považoval za prehru, keďže chcel časť dividend použiť na investičné stimuly.

Nejasnosti sprevádzali tiež privatizáciu Paroplynového cyklu. Hoci predaj spadal priamo pod Fond národného majetku, sčasti sa podeň podpísal aj minister Rusko. Vyhlásil, že v súvislosti s privatizáciou paroplynu sa pripravuje jeho diskreditácia a že podnik smeruje do rúk istej finančnej skupiny. Po tom, ako paroplyn získala Penta, Rusko situáciu viac nekomentoval. Slovami šetril, aj keď sa objavili správy o spätnom predaji paroplynu elektrárňam za sumu niekoľkokrát vyššiu ako Penta zaplatila štátu.

Počas ministrovania Pavla Ruska sa Slovensko stalo magnetom zahraničných investorov. To, do akej miery to bolo zásluhou daňovej a nákladovej príťažlivosti Slovenska a nakoľko k tomu prispel sám Rusko, sa môže ukázať po jeho odchode.

TEREZA COPLÁKOVÁ