Dosť o sebe povedala herečka Vilma Jamnická už v knihe Letá a zimy s Jánom Jamnickým, ktorá vyšla roku 1985. Boli to spomienky na jej spoločný život s významným divadelným režisérom, predstaviteľom avantgardy, hercom a pedagógom, teda zmes biografie a autobiografie. Písala ich ako sedemdesiatšesťročná.

Jej najnovšia kniha Elixír môjho života (Ikar, Bratislava 2005) vznikla v spolupráci s Marikou Studeničovou, ktorá zapisovala, triedila a redigovala rozprávanie deväťdesiatdeväťročnej herečky. Napodiv, nie sú to len spomienky na niečo, čo bolo; oboznamujeme sa tu zároveň s herečkinou prítomnosťou, s jej umením pestovať si vedome a priam programovo dlhovekosť a tešiť sa stále zo života.

Jamnická sa vracia do čias detstva, ba až k rodinným koreňom, ktoré siahajú do Poľska. Sama sa narodila v Čechách, istý čas žili v Linzi a potom sa jej rodičia presťahovali do Bratislavy. Mnohé z tých vecí poznáme aj z jej predošlej knihy, tu však autorka po ešte väčšom časovom odstupe nie že by zosentimentálnela, ako by sa dalo očakávať; naopak, najmä v súvise s Jamnickým je oveľa otvorenejšia a tvrdšia.

Úsek spoločného života, ktorý ju natrvalo poznačil, posudzuje mimoriadne kriticky. Jamnický bol čudák, fascinoval a magnetizoval ju a súčasne "bol trýznivý, až to hraničilo so šialenstvom". Zvlášť podčiarkuje negatívnu úlohu jeho matky, ktorá spôsobila, že "nikdy v tej rodine nenašla harmóniu".

Z tohto nešťastného a neskôr rozvedeného manželstva si však Jamnická paradoxne odniesla aj protiliek a ten jej nepomáhal iba v krízových situáciách. Jamnický ju totiž zasvätil do tajomstiev jogy, a tak sa vedela odpútať od mnohých problémov. Dôsledný vegetarián donútil manželku aj k tomuto štýlu životosprávy, čoho dôsledkom je určite jej budúce bylinkárstvo.

Na margo Jamnického vegetariánskej zaťatosti uvádza zážitok z ich svadobnej hostiny. Keď doniesli na stôl pečené kurča, hneď vstal, vzal so sebou nevestu a bez slova odišiel.

Jamnická začala v Bratislave študovať medicínu a tu sa s ním zoznámila. Priťahovalo ju však divadlo a zásluhou Borodáča sa dostala do Slovenského národného divadla. Jamnická nespestruje svoje pôsobenie na scéne rozličnými historkami, ako býva v hereckých memoároch zvykom, no nie je ani kronikárkou, takže sa zmieňuje iba o niektorých svojich úlohách, spomína si na kolegov, pripomína atmosféru a s miernou iróniou komentuje komunistické kádrovačky a školenia. Medzerovité svedectvo o dobe i o sebe, ale podané pútavo.

Posledná časť knihy prechádza od divadla k bylinkárstvu, astrológii a miestami až k okultizmu či špiritizmu. Môžeme a nemusíme veriť Jamnickej víziám, keď sa prostredníctvom určitých svojich známych ocitne v minulom živote spolu s Kňažkom ako žobravá mníška v Číne alebo sa u nej zjaví nebohý Jamnický. Hoci takéto a podobné úkazy predstavuje ako fakty, nikomu svoje presvedčenie nevnucuje a to isté sa týka i bylinkárskej vášne, kde má dokázateľné úspechy a kde treba obdivovať jej priam poetický vzťah k prírode. Ten mal aj Jamnický, ktorý doslova symbolicky zahynul v Tatrách.

Jamnická je v každom ohľade skromná, ani recepty s bylinkami nepredkladá ako rady, tvrdiac, že sa necíti ani lekárkou, ani liečiteľkou. No na druhej strane práve jej vysoký vek, úžasná vitalita a duševná sviežosť čosi vypovedávajú, či prinajmenej potvrdzujú silu sebasugescie.