cho aj krik, dokonca aj hlúposť, lebo aj tá k životu patrí, milujem chvíľu, v ktorej dýcham a cítim, a milujem aj seba. Som Aram.
Všetci vedia, že Aramom je vlastne autor. Saroyan sa tým nijako netají, používa Arama ako posla dobrých správ, ktoré nám chce povedať: Život je krásny z môjho uhla pohľadu, tento uhol vám odporúčam, lebo potom je všetko fantastické. Každý detail, každý zážitok má neopakovateľné čaro. Život, náš život je zázrak. Nepokazte si ho.
Američan arménskeho pôvodu sa s novou krajinou, napriek tomu, že sa v nej narodil, len zžíva. Tento fakt je pre Saroyana zdrojom ustavičných objavov. Vlastne celý život mu pripadá ako objav. Enkláva Arménov, ktorá prišla do Ameriky je síce materiálne veľmi chudobná, ale duchovne špecificky bohatá na súdržnosť, láskavosť, obrovskú pohostinnosť aj z posledného, a svojský humor, ktorý Saroyana navždy ovplyvnil a ktorý cez svoje rozsiahle dielo rozdáva aj keď je to vzácny tovar. Umenie pochopiť Saroyanovu jednoduchosť - diela majú minimálne zápletky, žiadne konštrukcie a špekulácie, ale humor a kritický pohľad na pospolitosť, a najmä chápavý pohľad - je umením, ktoré umožní čítať jeho poviedky s nadšením.
Spisovateľ sa narodil v Kalifornii v malom mestečku Fresno v roku 1908 ako štvrté dieťa arménskych prisťahovalcov. Zomrel v roku 1981 - jeho urna je uložená v hlavnom meste Arménska Jerevane v Pantheóne. O živote a utrpení svojho národa vedel všetko. Najviac ho však trápila nesloboda, v ktorej Arméni žili, ale protestovať by znamenalo nikdy krajinu otcov nevidieť. On sa do Arménska mohol ísť pozrieť, ale jeho krajania v Arménsku šancu ísť do Ameriky nemali - oni len zbožňovali svojho spisovateľa a príslušne mu to dávali najavo. Na ich obdiv ani totalitný režim nemal bič.
| "Ľutujem niečo, čo som napísal za uplynulých dvadsať rokov? Nič ani slovíčko! Písal som dosť? Nie, žiaden spisovateľ nepíše dosť! Mohol som písať inakšie? Napríklad inteligentnejšie? Nie!" |
Arméni v Amerike patrili k skupine prisťahovalcov, ktorá sa v novej vlasti ťažšie prispôsobovala. Ich spätosť s minulosťou, kultom predkov, špecifikami ich vlastnej formy kresťanského náboženstva, aj ich súdržnosť boli väčšie, ako u iných národov. Napriek tomu prežili a vyšiel z nich nejeden génius. Takým je aj William Saroyan.
Jeho dielo je veľmi rozsiahle. Niekoľko zbierok poviedok vyšlo aj u nás. Srdce na vysočine, Tracyho tiger, romány Odvážny muž na lietajúcej hrazde, alebo Ešte neumieram, ktorý je pokusom o zhodnotenie vlastného života. Kniha má neopakovateľný humor starnúceho autora, ktorý aj svoju sklerózu opisuje presne a s nadhľadom.
Saroyan precestoval niekoľkokrát celú zemeguľu a všade našiel cez literatúru spriaznené duše a priateľstvá. Navštívil aj Bratislavu a Prahu. OBratislave Petrovi Glockovi povedal tri slová - Bratislava, Dunaj, slivovica.
Aram v jeho poviedkach je obyčajný chlapec s obyčajným životom, ale s neobyčajným cieľom - stať sa vynikajúcim spisovateľom. V poviedke o joge síce o sebe hovorí, že je poriadne lenivý, čo sa týka telesnej aktivity, ale v poviedke o riaditeľovej tajnej láske k učiteľke jasne odkazuje: "Tú určite nie, odporoval som. Ak už nejakú, tak určite dobrú." Aram hovorí o jeho predstave písať len dobrú báseň. "Samozrejme, že krásnu, odvetil som." Keby sa mal aj zničiť, nenapísal by zlú vec.
Saroyanov život dáva jeho Aramovi za pravdu - dielo, ktoré vytvoril, tvoril s takým nadšením a espritom, že udivuje, keď si uvedomíme, že spisovateľa stálo aj veľa duševných a telesných síl. Písal v jednom kuse, až kým nebol hotový, schudol pri tom aj pätnásť kíl, lebo zabúdal aj na jedlo, aj na oddych. Nikdy svoju ťažkú rehoľu neoľutoval.
Autor: ds
