Marián Milčák sa po šiestich básnických knihách vyjadril k poézii aj teoreticky súborom siedmich štúdií, v ktorých sa orientuje na komunikáciu v jej produkčnom a recepčnom rozmere i na estetiku, konkrétne na vnímanie básnického textu. Všíma si všetky jeho štruktúrne zložky, osobitnú pozornosť venuje pojmom ako autor, fikcia, interpretácia, lyrický subjekt, skutočnosť, nezrozumiteľnosť, aktualizácia a pravdivosť výpovede, ale i pragmatizmus literárnej kritiky.

K pozoruhodnému teoretickému výsledku dospel pri rozvíjaní témy lyrického subjektu, keď hovorí o subjekte tradičnom a konkretizovanom, ktorý "je nesporným ozvláštnením postupov v poézii".

Kedy je podľa Milčáka básnický text nezrozumiteľný? Už v úvodnej kapitole knihy sa autor dovoláva čitateľa a jeho legitímnosti v hľadaní zmyslu a hodnoty diela a súčasne hovorí o literárnej kritike, ktorá "môže v praxi rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť prijímanie diela aj v širších recepčných komunitách". Milčákovi ide pri básnickom texte o kultivovaného príjemcu, ktorý vyhľadáva báseň pre jej subtílnu povahu, o príjemcu s talentom pre vnímanie básne.

Nezrozumiteľnosť básnického textu môže byť na strane čitateľa i na strane literárneho kritika. Často sa s ňou možno stretnúť v alegoricky koncipovaných textoch, pri pokusoch o záznam sna v básni, pri uplatňovaní techniky sna ako ozvláštňujúceho postupu.

"Na povahu básnického textu, nazdávame sa, principiálne vplýva miera divergencie medzi aktuálnou skutočnosťou a výpoveďou o nej," začína Milčák kapitolu nazvanú Autor a aktualizácia výpovede, aby súčasne uviedol, že "aktuálnosť výpovede nemožno absolutizovať a presadzovať na úkor jej estetických činiteľov, lebo môže dôjsť ku premene ohrozujúcej umeleckosť textu v jeho podstate".

Milčák nastoľuje aj otázku potreby alebo nepotreby časových relácií v poézii a dochádza k záveru, že tam, kde je dostatočne hlboký netextový priestor, môže sa príjemca zúčastňovať na jeho dotváraní, preto existenciálne reálie by nemali nadobudnúť majoritné postavenie. Pri použití istých postupov a figúr možno čas minimalizovať alebo ho úplne potlačiť, až dôjde k bezčasovosti básnického textu, keď si čitateľ do bezčasovej básne môže s rovnakou intenzitou tak dnes, ako aj o niekoľko rokov dosadiť svoju existenciálnu skúsenosť.

S týmto súvisí aj pravdivosť básnického textu, ktorú Milčák považuje za súčasť autorskej stratégie, no pravdivosť nemožno chápať len na pozadí súdobého historického kontextu. Aby sa básnik vyhol podozreniu z neautentickosti a vykonštruovanosti, buduje v texte konotačnú sieť, ktorá udrží kompaktnosť textu, zložitú sústavu niekedy ťažko postrehnuteľných asociácií a významových obmien. To je podľa Milčáka nevyhnutný ochranný prostriedok pred významovým rozpadom textu a súčasne je predpokladom zmysluplnej básnickej komunikácie.

"Báseň sa takmer vždy pokúša vypovedať nevypovedateľné. Významy a konotácie, ktoré text obsahuje, nesmú čitateľovi vnucovať jedinú pravdu, ale ponúknuť nový rozmer skutočnosti, pluralitnú perspektívu spolutvorby sveta fikcie."

Autor: GABRIELA RAKÚSOVÁ(Autorka je literárna kritička)