Víťazný projekt v súťaži na nové Casino v Montreux, Švajčiarsko, 70. roky. FOTO - ARCHÍV RP
"Predstavte si, že ste v cudzom svete, kde nepoznáte nikoho a nikto nepozná vás, len s akou-takou znalosťou jazyka krajiny, v ktorej sa nachádzate. Môj diplom mi bol na začiatku dobrý tak na ozdobu do spálne," hovorí pre SME architekt RICHARD POLOM, ktorý sa ako jeden z mála emigrantov vrátil na Slovensko. Jeho meno je súčasťou výstavy, ktorá je pod názvom Návrat odídených v bratislavskej Galérii Medium. "Neúspech bol nemysliteľný, lebo návrat späť by znamenal cestu rovno za mreže."
Emigrovali ste v roku 1968 do Montreux. Bol príchod sovietskych vojsk dôvodom vášho odchodu, alebo ste nad tým premýšľali skôr?
Hoci sa písal rok 1968, odísť profesionálne do zahraničia bolo dosť nesplniteľnou utópiou. Ale príchod sovietskych vojsk ma utvrdil v definitívnom rozhodnutí odísť do cudziny aj s vedomím, že sa už možno nikdy nevrátim na rodné Slovensko.
V tomto roku emigrovalo alebo v zahraničí v rámci stáží zostalo veľa slovenských aj českých architektov. Boli ste vzájomne v kontakte?
Čoskoro po usadení v cudzine som s prekvapením zistil, že takých odvážlivcov z radov mojich kolegov bolo viac, ako som si myslel. S niektorými som zostal v kontakte počas celého môjho pobytu v zahraničí.
Pomáhali ste si aj v profesionálnom raste?
Áno, a bolo to veľmi obohacujúce porovnávať si našu tvorbu v rôznych podmienkach a situáciách. Na niektorých projektoch sme dokonca celkom aktívne spolupracovali. Ale to by už bola ďalšia kapitola sama osebe.
Získali ste, podobne ako mnohí československí emigranti, dobré postavenie v architektonickej svetovej obci. Mala na tom zásluha aj úroveň našich vysokých škôl?
Veľmi si vážim našich pedagógov z vysokej školy. V určitých predmetoch nám dali lepšiu prípravu ako na niektorých, akože slávnych univerzitách. V čom nás však naše školstvo trochu zanedbalo, bol dôraz na profesionálne sebavedomie, teda vedieť sa predať, čo nás potom tvrdo učil život.
V čom bol kľúč k úspechu československých architektov na Západe?
Študoval som v časoch, keď aj listovať v zahraničnom časopise bolo podozrivé. Bola v nás túžba, chcenie vedieť a vidieť čo najviac. Generácia našich pedagógov, tvorcov našej moderny, prerušenou obdobím tzv. socialistického realizmu, utvorila podhubie, ktoré v podmienkach možnosti sebauplatnenia a talentu prinieslo svoje ovocie.
Čo bolo pre vás najväčším prekvapením po návrate?
Keď som sa po dlhých 22 rokoch prišiel pozrieť na moje rodné Slovensko, trochu ma prekvapilo, že sa tu skoro nič nezmenilo. Keď to porovnám so súčasnosťou, pätnásť rokov búrlivého, niekde i chaotického rozvoja nás neodškriepiteľne radí medzi kultúrne a hospodársky pokročilé krajiny. Je pravda, že v mnohom sme odkukali aj nie celkom chvályhodné prvky tých bohatších, ale to už je súčasť posttotalitného vývoja.
Aký je rozdiel v získavaní úspechov na Západe a u nás? Čo si na vašej práci vážili tam a čo je cenené na Slovensku?
Nechcem pichať do osieho hniezda, ale tam si hlavne vážili to, čo viem a dokážem. Na Slovensku ešte stále platí - koho poznáš.
Čo by ste označili za najväčšiu profesionálnu skúsenosť počas rokov emigrácie?
Byť samostatne tvoriacim architektom, mať ten úžasne zadosťučiňujúci pocit, keď príde za vami investor a požiada vás o vašu tvorbu, lebo vo vás verí a pozná váš talent. Ale nielen to. Práca architekta je vtedy hotová, keď odovzdá kľúč investorovi za objednané dielo.
A to na Slovensku nefunguje?
Práve absenciu tohto prístupu by som tak trochu slovenským kolegom vyčítal. Možno je na vine legislatíva, že keď architekt dokončí projekt, na stavbe ho už málokto stretne. Česť výnimkám. Architekt musí dotvárať svoje dielo až po posledný klinec, až po posledný ťah štetca maliara stien. V tom mi skúsenosti dali len zapravdu. Zo Spiša cez Švajčiarsko do Kanady a späť
Architekt Richard Polom (1941) sa narodil v Spišskej Novej Vsi. Vyštudoval Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave. V roku 1968 emigroval do Švajčiarska, kde vytvoril niekoľko významných stavieb, ako Centrum telekomunikácií v Mont-Pelegrin alebo kasíno v Montreux. Na prelome 70. a 80. rokov pracoval na projektoch pre drevospracujúci priemysel a elektrifikáciu Venezuely. Neskôr odišiel do Kanady a Spojených štátov, kde navrhoval projekty interiérov bánk a ubytovacích zariadení či rezidencie vyššej kategórie. Od roku 2000 pôsobí vo svojom rodnom meste, kde založil firmu, zameranú na projekciu, výrobu a montáž rodinných domov kanadskou technológiou. FOTO - ARCHÍV RP
