Glasgowskí Franz Ferdinand vznikli v roku 2001. Na britskej scéne sa presadili vďaka priamočiarej gitarovej hudbe, vychádzajúcej z novej vlny z konca sedemdesiatych rokov, ktorú skombinovali s prvkami tanečnej hudby. Ich debutový album získal pred rokom prestížnu hudobnú cenu kritikov Mercury Music Prize. Nový album štvorčlennej partie okolo speváka Alexa Kapranosa s názvom You Could Have It So Much Better...With Franz Ferdinand vychádza 3. októbra. FOTO - FF

Spása gitarovej hudby, najlepšia kapela roku 2004, najlepší debutový album za posledných 20 rokov a ďalšie frázy sa už nejaký čas len tak valia z renomovaných periodík na celom svete. A všetky hovoria o tej istej štvorici Škótov, čo sa z intelektuálskej roztopaše nazvali Franz Ferdinand a po vypredaných koncertoch sa v hoteloch oddávajú čítaniu Dostojevského. To všetko si môžu dovoliť len preto, že pred rokom z rukáva vytiahli 10 jednoduchých, rezkých gitarových skladieb, na ktoré nielen dievčatá dokážu tancovať, a naplnili nimi rovnomenný debutový album. O novom, už nahratom druhom albume, celosvetovej senzácii, alternatíve, na ktorú sa nepatrí tancovať, a zopár ďalších veciach sme sa nedávno porozprávali na festivale Sziget v Budapešti s polovicou hviezdneho kvarteta. Tu sú gitarista NICK McCARTHY a bubeník PAUL THOMPSON v exkluzívnom rozhovore s Franz Ferdinand.

Sú to ani nie dva roky, čo ste sa z neznámych Glasgowčanov stali obrovskými hviezdami. Celé vás to asi muselo dosť poznačiť, nie?

PAUL: "Ale zas až tak moc nie. Maximálne veci okolo nás sú o niečo zaujímavejšie, ale inak sme ostali presne takými istými ľuďmi ako pred tým všetkým. Akurát máme veľa nových kamarátov. Aj keď to vlastne nie sú až takí kamaráti, väčšinu z nich už asi nikdy neuvidíme. Takže strašne veľa nových známych máme."

A zopár z nich je asi aj veľmi slávnych, nie?

P: "To už ani naši známi nie sú. Tých prosto len tak niekde stretneme. Žiadne také, ako zavolať si s Mikeom Tysonom a Victoriou Beckham a ísť s nimi na druhý deň na kávu (smiech)."

NICK: "Nestraš! Ešte by sa nám mohlo stať také, že ak niečo znamenáš, jedného dňa ťa pozve Elton John k sebe na párty. Potom už síce nikdy viac, ale v ten jeden večer ťa pohostí. Chvalabohu, vedieme celkom normálne životy."

Veľa ľudí o vás vraví a píše ako o najlepšej kapele na svete, čo vydala úžasný album, div že nie najlepší všetkých čias. Čo si o tom myslíte?

N: "Kecy, samozrejme. Po jednom albume sa nič také nedá povedať, možno o pár rokov až ten album poriadne preverí čas, ale dovtedy určite nie."

Občas ho ešte počúvate?

P: "Hlavne v Japonsku sme ho počúvali, pretože miestni fotografi nám ho pri fotení vždy nezabudli pustiť. Je to tam asi nejaký zvyk. Nevysvetlíš im, že som tie pesničky už asi 350-krát hral naživo, oni majú dojem, že ho chceme počúvať, práve keď sa stretneme s nimi."

Album ste vydali v alternatívnom Domino Records. Nezaplavili vás po takom úspechu ponuky od veľkých vydavateľstiev, aby ste prešli k nim?

N: "Nič také sa nestalo, a ani sa tak ľahko nestane. Netuším, čo by nám veľké vydavateľstvo mohlo dať navyše oproti Dominu. Tam pre nás robia absolútne všetko, čo treba. Je to malý label, ale zároveň oveľa flexibilnejší. Majú pod sebou len samé skvelé kapely a hádam v živote nevydali zlý album. To je pocit, ktorý ti vo veľkom vydavateľstve nikto nedá."

P: "Keby sme neboli spokojní, tak by nám asi klopali na dvere veľké vydavateľstvá, ale zatiaľ nemajú šancu."

Teraz ste nahrávali druhý album. Nebol to na vás veľký tlak?

N: "Domino už párkrát bolo vo finančných ťažkostiach, takže by to pre nich nebola až taká nová situácia. Okrem toho majú v zálohe veľa skvelých kapiel, s ktorými by to mohli skúsiť rovnako, ako to vyšlo s nami. Napríklad Arctic Monkeys. Tí budú podľa mňa ďalšou hviezdnou kapelou. Domino má prosto takú povesť, že ani my ho nemôžeme zruinovať."

Takže aj druhý album ste nahrávali s cieľom nahrať pesničky, na ktoré sa dá tancovať?

P: "Vyrástli sme na glasgowskej alternatívnej scéne a ľudia, medzi ktorými sme sa pohybovali, a vlastne aj my sami, sme sa v rôznych projektoch zaoberali serióznou experimentálnou muzikou. Takže, keď sme sa dali dokopy ako Franz Ferdinand, bolo to práve preto, že sme boli štyria, ktorým došlo, že najväčšia alternatíva, akú v Glasgowe možno robiť, je hrať melodické pesničky na pár akordov, na ktoré budú ľudia tancovať a budú mať z nich úprimnú radosť."

Ak sa už niečo volá alternatívna hudba, tancovať sa na to nepatrí.

P: "Presne tak. Lenže my máme radi pop. A ehanbíme sa za to, pretože popri fakt zlom pope je aj dosť dobrých popových kapiel a tie máme radi."

A ako sa vaši alternatívni kamaráti z Glasgowa začali tváriť, keď ste predali 3 milióny albumov? Neodvrátili sa od vás, že takí "komerčáci" nemajú medzi nimi čo robiť?

N: "Sú dosť inteligentní na to, aby vedeli, že predajnosť hudby nie je kritériom jej kvality. Je jedno, či z niečoho predáš sto alebo osem miliónov kusov. O kvalite hudby to hovorí len veľmi málo."

Na tej glasgowskej scéne ste sa všetci pár rokov potulovali v ďalších kapelách. Čím to je, že až keď ste dali dokopy Franz Ferdinand, ste takto prerazili?

P: "Nič sa nedá plánovane namiešať. Tu to presne klaplo. Rozhodne je Franz Ferdinand najlepšia kapela, v akej sme kedy hrali."

Stíhate sa popri Franz Ferdinand venovať ešte nejakej ďalšej hudbe?

P: "Mám také malé vydavateľstvo, teraz idem vydať kapelu Pro Forma. Predtým som v nej hrával, takže trochu taký kamarátšaft."

Autor: RADO ONDŘEJÍČEK(Autor je hudobný publicista)