Podľa anglickej psychologičky Penelope Leachovej záleží na tom, aby si uvedomilo svoju chybu. Priznanie nie je až také dôležité. "Ak máte pocit, že by sa dieťa malo priznať, lebo urobilo niečo zlé, uľahčite mu to. K priznaniu mu pomôže skôr takáto veta: "Táto bábika je rozbitá, zaujímalo by ma, čo sa s ňou stalo," než: "Ty si rozbil tú bábiku, pravda, ty chlapčisko nepodarené!" -radí v knihe Dieťa a ja.
Odporúča, ak sa dieťa prizná, snažiť sa ho nezahŕňať trestami a hnevom. "Nemôžete mať oboje. Ak chcete, aby povedalo, ak urobí niečo zlé, nemôžete sa naň súčasne hnevať. Ak sa rozčúlite, dieťa by bolo hlúpe, keby sa vám nabudúce priznalo."
Rodičia sa tiež niekedy sťažujú, že ich deti neberú vôbec ohľad na pravdu. Začujú nejakú zmienku o krajčírke, a už má mamička nové šaty, hoci ich nemá. Alebo kamarátovi povedia, že idú na oslavu, i keď to nie je pravda.
"Existuje veľa dôvodov, prečo deti takto klamú. Napríklad niekedy počujú dospelých klamať z taktných dôvodov: pred dieťaťom súhlasíte so susedou, aká je neznesiteľná horúčava a pritom práve pred chvíľou ste mu tvrdili, ako máte rada teplo," hovorí Leachová a dodáva, že ak deťom nevysvetlíte dôvody pre tieto "nevinné " klamstvá, nemôžete očakávať, že pochopí, prečo nemá nikdy zveličovať.
Ak si dieťa prikrášľuje denný život a rozpráva vám toľko výmyslov, že si nemôžete byť istí, čo je pravda a čo nie, nastal čas, aby ste mu vysvetlili, prečo je pravda dôležitá.
"Nehovorte mu, že klamať sa nepatrí. Vyskúšajte to s rozprávkou, v ktorej ten, čo klamal, na svoju lož doplatí. Zdôraznite, že ak nemôžete rozoznať, kedy hovorí pravdu, a kedy nie, mohlo by sa stať, že by ste sa nedozvedeli, keby ho niečo naozaj bolelo," radí Leachová.
