Toto že je neporiadok, mamička, toto?! To tu už bolo, keď som sem prišla... Vedci dokázali, že deti klamú už od útleho veku, hoci v tomto období je to skôr prekrývanie fantázie s realitou, ako vedomé klamanie. FOTO SME - SOŇA REBROVÁ
Klamanie je prirodzenou súčasťou ľudského správania. Vedci zistili, že vedomé klamanie nie je cudzie ani malým deťom. Urobili takýto pokus: Asi trojročného chlapčeka priviedla psychologička do miestnosti, kde bolo na stole čosi zakryté. Potom ho usadila chrbtom k onomu stolu a prikázala mu, aby sa nepozeral. Zo stola stiahla plachtu. Bol na ňom elektrický vláčik, ktorý zapla. Na chlapcovej tvári bolo vidieť, ako rád by sa pozrel, čože to tam hrkoce, ale vydržal. Potom však prišla zaťažkávajúca skúška.
Psychologičke v kancelárii "akože" zazvonil telefón. Povedala chlapcovi, že hneď príde, a niekoľkokrát mu prízvukovala, aby sa naozaj nepozrel, čo je na stole. Chlapec to sľúbil.
Keď psychologička odišla, chvíľu statočne sedel. Na tvári mu bolo vidieť, ako úporne premýšľa či sa pozrieť alebo nie. Vydržal to asi 30 sekúnd. Potom rýchlo obrátil hlavu a pozrel sa, čo sa to za ním deje. Vzápätí už pokojne sedel ako predtým.
Potom sa vrátila psychologička a položila chlapcovi otázku: "Pozrel si sa?"
"Nie!", znela rázna a jasná odpoveď. Pritom psychológovia za zrkadlovou stenou vedeli, že opak bol pravdou. Podľa nich však ide o normálne správanie.
"Do predškolského veku dieťa nemusí rozlišovať, čo je klamstvo. Je vzácnosťou, keď je v tomto veku pravdovravné. Do jeho repertoáru správania totiž výrazne zasahuje fantázia," tvrdí psychologička Eva Smiková.
Dodáva, že dieťa si skutočnosť prispôsobí tak, aby mu vyhovovala. Tak tomu bolo aj v tomto pokuse - dieťa vedelo, že sa nemalo pozrieť, preto povedalo, že sa nepozrelo.
Obdobie, keď deti vedia, že klamať nie je správne, nastupuje až v približne školskom veku. Klamú z rôznych dôvodov, najčastejšie sa však klamstvom bránia voči trestu. Niekedy však klamú aj z taktických dôvodov, inokedy preto, aby získali nejaké výhody. "Keď vidím, že klamú a podvádzajú ostatní, treba podvádzať tiež. A bude to platiť dovtedy, kým ľudia nebudú mať v hlavách čipy a nebudú riadení štátom," hovorí skepticky 16-ročný Peter.
Klamstvo je aj vidieť
Podľa istých sprievodných znakov môžeme klamstvo vycítiť, takpovediac vidieť. Ako? Všímajte si tieto znaky:
Nervozita
* Človek, ktorý klame, býva obvykle nervózny. Ak vám dieťa hovorí, že dnes nedostalo žiadnu poznámku, hoci nervózne uhýba pohľadom a je vidieť, že by sa najradšej zavrelo do izby, opak bude zrejme pravdou.
Mimika
* Psychológovia vedia, že tvárové svaly len ťažko ovládame. Preto sú naše skutočné pocity na tvári viditeľné niekoľko sekúnd. Niekedy sa stane, že pri klamaní sčervenáme, alebo naopak, zbledneme. A tak sa stane, že hoci hovoríme jedno, naša mimika prezradí druhé.
Nástojčivé presviedčanie
* "Fakt neklamem! Fakt!," tvrdí 7-ročná Henrieta svojej mame do očí a tá pritom vie, že opak je pravdou. Klamári sa totiž snažia svoje klamstvá zakryť rôznymi fintami - niektorí sa pozerajú neprirodzene dlho do očí, iní vehementne zapierajú a zapierajú...
Reč
* Pri klamaní musíme premýšľať, či sme sa ešte "nepoplietli" a hovoríme to, čo chceme povedať. Často sa preto stáva, že hovoríme pomalšie. Deti si navyše často vypomáhajú pomocnými slovíčkami typu..."nóóó... a potóóóm...alebo... ako to vlastne bolo?! Už ani neviem..."
* Niektorí zase zvyknú hovoriť potichšie, alebo rýchlejšie, aby im nebolo dobre rozumieť a snažia sa čo najskôr odbočiť od témy.
Drobné gestá
* Klamstvo tiež môže prezradiť gestikulácia: obhrýzanie nechtov, zabávanie sa s gombíkom na kabáte, mädlenie si rúk či masírovanie koreňa nosa - to všetko sú vraj gestá, ktorá prezrádzajú, že robíme čosi "nekalé".
