Prečo sa tak nestalo a ako sa správala naša armáda počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, rozpráva český vojenský historik EDUARD STEHLÍK.

Na invázii sa zúčastnili všetky krajiny vtedajšej Varšavskej zmluvy s výnimkou Rumunska. Bola reak-ciou na politické procesy, ktoré dostali pomenovanie Pražská jar. Ich cieľom bola reforma spoločnosti a jej demokratizácia. Hlavným predstaviteľom tohto hnutia bol Slovák Alexander Dubček.

Sovietsky zväz vnímal udalosti v Československu ako hrozbu pre celý východný blok. Niekoľko mesiacov pred vpádom vojsk prebiehali rokovania s naším vedením. Už počas nich sa však pripravovala invázia. Došlo k nej 21. augusta 1968 a podľa odhadov sa na nej zúčastnilo 500-tisíc vojakov.

Ústav pamäti národa tvrdí, že počas nej zomrelo 19 Slovákov a 130 bolo zranených. Okrem troch boli všetky obete zastrelené. Pátranie ústavu po ich menách sťažovala nedôslednosť policajtov, ktorí vo svojich hláseniach často skomolili mená a adresy. Následne sa k tomu pridala normalizácia a skresľovanie skutočnosti. Obete invázie aj pozostalí po nich by sa mali už čoskoro dočkať odškodnenia.

Naša armáda proti okupantom vôbec nezasiahla. Prečo?

Pre prakticky všetkých predstaviteľov armády to bol šok, zásah ich prekvapil a armáda ako celok naň nebola pripravená. Nevylučujem, že boli ľudia, ktorí sympatizovali so starým vedením a boli informovaní.

Každá armáda sa predsa pripravuje na to, že útok bude nečakaný.

Samozrejme, armáda sa pripravovala na útok, ale zo Západu. Tomu zodpovedalo jej rozmiestnenie. Najlepšie vycvičené jednotky boli okolo západnej hranice. Napríklad obrana Slovenska bola úplne iluzórna. Boli tam tylové jednotky a školy. A nepripravená bola aj psychicky. Pre väčšinu ľudí bola predstava bojovať proti Rusom, ktorí boli ich spojencami, neprijateľná.

Našiel sa vo vedení štátu a armády aspoň niekto, kto chcel bojovať?

Samozrejme, v prvých hodinách boli také úvahy, ale rýchlo vojaci dospeli k záveru, že odpor je vzhľadom na obrovskú presilu nemožný. Do centra rýchlo prichádzali informácie, kde všade a v akej sile sú vojská. Záver bol, že ozbrojený odpor nemá zmysel a priniesol by iba obrovské straty na ľudských životoch.

Ako došlo k tomu, že na Ruzynskom letisku v Prahe beztrestne pristávali hneď na začiatku invázie cudzie vojenské lietadlá?

Niektoré požiadali o pristátie. Nebol dôvod nepovoliť to. Letisko veľmi rýchlo obsadili sovietske výsadkové jednotky, ktoré boli schopné organizovať pristávanie bez ohľadu na riadiace veže. Pristálo tam jedno lietadlo, ktoré bolo vlastne mobilným pristávacím zariadením a navádzalo ostatné na pristátie. Okrem toho tu v lete 1968 bolo cvičenie, na ktorom si sovietske jednotky dokonale zmapovali situáciu v Československu. Niektorí z nich, keď opúšťali republiku, sa dokonca lúčili so slovami, že o pár týždňov sa uvidíme. Vtedy nikomu nedošlo, čo tým myslia.

Takže už vtedy vedeli, s akým cieľom sa cvičenie robí?

Stopercentne.

Nikomu nebolo podozrivé, že je na hraniciach toľko vojsk?

Samozrejme, bolo, rozviedka o tom mala informácie. Všetci to brali tak, že je to určitá forma nátlaku.

Koľko vojska sa na invázii zúčastnilo?

Päť dní po invázii náčelník generálneho štábu hovoril, že majú približne pol milióna vojakov, 6300 tankov, 2000 diel, 550 bojových a 250 dopravných lietadiel. Tá sila bola skutočne obrovská.

Aký bol podiel ostatných armád Varšavskej zmluvy okrem sovietskej?

Jediný štát, ktorý nezasiahol, boli Rumuni. Z celkového počtu tvorili sovietske jednotky 85 percent. Úplne mizivú účasť mali Bulhari, minimálne počty vojakov boli aj z maďarskej a nemeckej armády. Trošku viac bolo Poliakov.

Nemci vraj na naše územie ani nevkročili a stáli na hraniciach ako záloha.

Keď sa pozriete na fotografie, tak uniformy jednotiek armády NDR vyzerali prakticky rovnako ako uniformy Wehrmachtu. Možno tam bola snaha predísť historickým reminiscenciám, aby si obyvateľstvo nepripadalo, že je znovu okupované podobnými uniformami ako v roku 1939.

Poliaci a Maďari boli aktívnejší?

Jednoznačne. Ale po niekoľkých týždňoch boli stiahnutí. Rusi situáciu zvládli. Ostatných potrebovali iba ako kamufláž, že zasiahla jednotne Varšavská zmluva.

Našli sa v armáde jednotky, ktoré sa postavili na odpor?

Najviac sa hovorí o 22. výsadkovej brigáde z Prostějova a Holešova, kde bol 7. výsadkový pluk zvláštneho určenia. Pred týmito jednotkami mali Rusi mimoriadny rešpekt. Vedeli, že sú to vojaci s mimoriadne kvalitným výcvikom. Ich kasárne napríklad neobsadili. Vojaci zaujali kruhovú obranu a znemožnili Rusom prístup. Dokonca pri holešovskej posádke sa uvádza, že jednotka bola čiastočne vyvedená do okolia mesta. Boli rozmiestnení v niektorých kopcoch, časť vojnovým spôsobom. V tejto jednotke sa podľa spomienok pamätníkov pripravovalo vyslobodenie Alexandra Dubčeka. V tom čase netušili, že už ho previezli do ZSSR. Mysleli si, že je v Prahe.

Mali predstavu, ako to urobiť?

Hovorili o tom, že by išli v civilnom oblečení a použili civilné autobusy. Mali by so sebou malé zbrane, aby využili moment prekvapenia. Údajne sa aj začalo zisťovať, kde Dubček je, ale to bolo maximum.

Aké boli následky?

Počas normalizácie boli chápané ako jednotky, ktoré vzdorovali. Siedmy pluk bol kompletne rozpustený a mnoho dôstojníkov 22. brigády vyhodili z armády.

V Horažďoviciach jeden z veliteľov rôt po invázii vydal vojakom rozkaz, aby zhodili zo strechy kasární červenú hviezdu ako protest proti okupácii. Z armády ho potom vyhodili. Bolo podobných príkladov viac?

Určite. Svedčí o tom to, že z armády bolo pre odpor voči okupantom vyhodených 6500 vojakov z povolania. Pokiaľ ide o generálny štáb či ministerstvo obrany, tam dokonca vyhodili 80 percent dôstojníkov. To isté na úrovniach štábov zväzkov a okruhov. To je skutočne desivá čistka. Vyhodili 39 percent vojenských pilotov.

Bola armáda v takom stave ešte použiteľná?

Armáda sa z toho nespamätala do roku 1989. Premietlo sa to aj v tom, že v auguste 1969 bola použitá na potláčanie demonštrácií pri prvom výročí invázie. Tam strašne utrpela jej prestíž. Odvtedy bola veľká nechuť ísť za vojaka z povolania a nedarilo sa naplniť tabuľkové čísla. Dovtedy tento problém armáda nemala.

Určite stratila aj v očiach Sovietov.

Určite. Zaujímavé je, že ten zásah mal veľký ohlas aj v sovietskych silách. Veľa dôstojníkov nesúhlasilo s nasadením armády, bola to pre nich ťažká dezilúzia. Keď si prečítate pamäti alebo sa dostanete k materiálom západných rozviedok, mnohokrát sovietski dôstojníci, ktorí začali spolupracovať so západnými rozviedkami, uvádzali ako prvý moment Pražskú jar a jej potlačenie. Je to prípad Olega Pankovského a ďalších špiónov.

Mali sovietski vojaci nejaké obmedzenia, keď bolo civilných obetí tak veľa?

Mnoho obetí ide na vrub dopravným nehodám a vzhľadom na to, aké obrovské množstvo tankov sa tu pohybovalo, sa čudujem, že strát nebolo viac. Svedčí to o obrovskej disciplinovanosti našich ľudí.

Znamená to, že cielené zabíjanie nebolo rozšírené?

Na strane okupantov to boli branci a nikdy neviete, čo je to za človeka. Skutočne boli prípady znásilňovania a vrážd. Dáte ľudskej spodine moc a podľa toho sa začne správať, to sú prípady zo všetkých vojen.

Napadlo niekomu na Západe vojensky zasiahnuť?

Jednoznačne nie. Som presved-čený, že Rusi Západ o tejto veci dopredu informovali, aby nedošlo k ozbrojenému zásahu, ktorý by viedol k vojnovému konfliktu väčšieho rozsahu. Rozhodne po diplomatickej línii tesne predtým Západ upozornili.

Zoznam slovenských občanov zabitých počas invázie

Štefan Ciberaj, Gemerská Poloma - sovietsky tank ho v Rožňave zachytil a pritlačil k stene domu. Utrpel pomliaždenie panvy a odtrhlo mu pravú nohu, cestou do nemocnice zomrel.

František Moštenický, Banská Štiavnica - cestou na motocykli ho medzi Važcom a Štrbou zrazil tank, ktorý ťažko zranil aj jeho dcéru Danu.

Anna Ulická, Sučany - na chodníku ju zachytila sovietska cisterna, vzápätí ju prešli ďalšie dve cisternové autá. Kolóna prešla ďalej bez zastavenia.

Štefan Zdechovan, Detva - zastrelil ho v Detve dávkou zo samopalu sovietsky dôstojník.

Rudolf Gavorník, Ilava - postrelený pri tom incidente ako Zdechovan, zomrel v nemocnici.

Jozef Levák, Slovenská Ľupča - pokúsil sa vo Zvolene zabrániť tanku v jazde. Ten ho prešiel a vôbec nezastavil.

Ján Holík, Bratislava - zastrelili ho dvoma ranami do tváre pri Univerzite Komenského v Bratislave.

Stanislav Sivák, Bojnice - postrelený na tom istom mieste ako Holík, zomrel v nemocnici.

Dana Košanová, Bratislava - postrelená na tom istom mieste do bedrovej oblasti, zomrela v nemocnici. Mala 15 rokov a bola najmladšou obeťou invázie.

Peter Legner, Bratislava - postrelený do brucha a hrudníka na Námestí SNP v Bratislave, zomrel v nemocnici.

Michal Hamrák, Košice - v Košiciach ho zabila strela do srdca.

Ján Hatala, Rudňany - zabili ho v Košiciach, mal strelné poranenia pečene, dvanástnika a obličiek.

Bartolomej Horváth, Košice - v Košiciach postrelený do brucha a ľavej ruky, zomrel v polovici septembra v nemocnici.

Jozef Kolesár, Košice - v Košiciach utrpel priestrel hlavy s rozsiahlym poranením mozgu.

Ján László, Veľká Ida - rovnaké zranenie a v tom istom meste ako v predchádzajúcom prípade. Mal 58 rokov a bol najstaršou obeťou.

Ladislav Martoník, Košice - zastrelený na Prešovskej ceste v Košiciach.

Ivan Schmiedt, Rimavská Sobota - v Košiciach ho zabil priestrel hlavy.

Jozef Bonk, Hôrka - zastrelili ho na námestí v Poprade.

Milan Lamper - zabitý pri obrane pražského rozhlasu.

Zdroj: www.upn.gov.sk

Prevzaté zo štatistickej štúdie Rusko a ZSSR vo vojnách XX. storočia, vydané v Moskve roku 2001

* z toho dvaja dopisovatelia Tlačovej agentúry Novosti (APN)

** Štatistická štúdia z roku 1993 ich uvádza 96, z toho 11 následkom nepriateľskej činnosti občanov ČSSR, pričom zahŕňa obdobie od 21. augusta do 20. októbra 1968.