FOTO - EVA ANDREJČÁKOVÁ
Maďarský historik JÁNOS M. RAINER považuje za jedno z najzaujímavejších miest Budapešti námestie Felvonulási tér (námestie manifestácií). Nájdeme tu sochy dejateľov, ktoré s každou zmenou politického zriadenia prežívajú svoje vzostupy a pády. Niektoré z nich skončili v budapeštianskom Parku sôch, napríklad štvormetrový bronzový Lenin. Iné neprežili. Napríklad Stalin, ktorého sochu ľudia v hneve zbúrali. Jej miesto bude onedlho patriť pamätníku na počesť prevratu v roku 1956, keď bolo Maďarsko obsadené sovietskymi vojskami. Vtedajšieho predsedu vlády, Imreho Nagya, uniesli do Rumunska a v roku 1958 po tajnom procese popravili. "Jeho pohreb si ľudia masovo pripomenuli v júli roku 1989. Krátko nato padol v Maďarsku komunistický režim," hovorí Nagyov životopisec János M. Rainer. "Maďarská spoločnosť odvtedy stále nevie, čo si má so svojou minulosťou počať."
Ako vnímate život sôch, ktoré prežili komunizmus a dnes stoja v Parku sôch?
"Sochy sú nielen v komunizme, ale v akomkoľvek zriadení reprezentantmi moci. Chcú ukázať, aké zriadenie je, aké má ciele. Najlepšie to ilustruje námestie Felvonulási tér, kde sa sochy striedali podľa vládnucich období. Inak sa na ňom nič významného nestalo."
Prečo ho považujete za zaujímavé?
"Je to vykonštruované miesto, vybudované koncom 19. storočia, v čase milénia. K jeho zvýznamneniu chcelo prispieť každé politické zriadenie a výnimkou nebolo ani komunistické. Pravda, pôvodná štruktúra a druh pamiatok, ktoré tu stáli, komunistom nevyhovovali, lebo hovorili o tisícročnej sláve vyrovnania sa maďarskej štátnosti s habsburskou vládou. Takže prvou ich akciou bolo, že nahradili sochy habsburských kráľov osobnosťami maďarského hnutia za nezávislosť, ako boli Ferenc Rákóczi alebo Lajos Kossuth. Ďalšie vážnejšie zmeny prežilo námestie v štyridsiatych rokoch."
S čím súviseli?
"V roku 1949 tu postavili osemnásť metrov vysokú sochu Stalina pri príležitosti jeho sedemdesiatych narodenín. Asi šesťdesiat metrov dlhý park, lemujúci námestie, vyrúbali, aby miesto sprístupnili pre manifestácie a vojenské prehliadky a získali reprezentatívne miesto pre sochu. Zbúrané bolo aj divadlo a kostol Regnum Marianum. Dvadsiateho tretieho októbra 1956 vzala situáciu na chvíľu do rúk maďarská spoločnosť a ľudia, aj za cenu veľkých problémov, Stalinovu sochu zhodili. Bol to jeden z najvýznamnejších historických momentov."
Dá sa takýto akt chápať ako násilie proti umeniu, alebo sa v tomto prípade o umení hovoriť nemá?
"Možno to bolo trochu násilie proti umeniu. V istom zmysle to však bola aj umelecká konštrukcia. Socha sa nedala zrútiť od základov, a tak ju odrezali vo výške kolien. Na podstavci ostal pár čižiem ešte dlho po potlačení revolúcie. Neskôr ich dali roztaviť, ale zostal tu piedestál, ktorý slúžil ako tribúna počas manifestácií. Bez sochy však námestie zostať nemohlo, preto k 20. výročiu oslobodenia Maďarska sovietskou armádou opäť postavili na tomto mieste sochu, ale inú, Leninovu. Stál tu od roku 1965 až do roku 1988, keď si niekto zmyslel, že potrebuje generálnu opravu."
Aký zmysel má dnes takéto námestie?
"Toto námestie chce poukazovať na moc v kontexte medzinárodných a dejinných súvislostí. Je to možno nejaká maďarská danosť, že ľudia radi boria sochy a ešte radšej ich stavajú. Má to svoju tradíciu. Ale nepochybujem, že sa tak deje aj inde." (ea)
