Socha mladíka, zapáleného pre obranu Maďarskej republiky rád, vznikla na základe plagátu s názvom Do zbrane!. Umiestnená bola neďaleko kostola Regnum Marianum, ktorý kvôli prestavbe námestia Felvonulási tér v päťdesiatych rokoch zbúrali. Na mieste sochy dnes stojí kríž. FOTO - SZOBORPARK
So sochami a bustami, ktoré v bývalom východnom bloku odrážali vo veľkom štýle komunistickú ideológiu, sa v jednotlivých krajinách vysporiadali rôzne. Niektoré zmizli nevedno kam, iné zdobia súkromné zbierky, ďalšie sa recesisticky vypínajú v dedinských záhradkách, na pultoch barov či v reštauráciách. Zopár ich po roku 1989 zažilo aj jedinečný happening. Napríklad soche Klementa Gottwalda, ktorá stála na dnešnom Námestí slobody v Bratislave, hneď po revolúcii ľudia namaľovali ruky na červeno. Celé súsošie bolo potom odsúdené na odstrel.
Po monumente zo sedemdesiatych rokov, ktorého autorom bol akademický sochár Tibor Bártfay, zostala kopa šrotu v kameňolome. Zachovali sa iba hlavy, ktoré dnes ležia v depozite Mestského múzea v Bratislave.
Z myšlienky založiť v kameňolome pri Devíne múzeum sôch pod názvom Ideoland, s ktorou prišli po roku 1989 sympatizanti hnutia Verejnosť proti násiliu, napokon nič nebolo. V internetovom článku na medzinárodnej doméne salas.cz sa píše, ako sa so svojimi komunistickými sochami a pomníkmi vysporiadali napríklad Litovci. Všetky ich pozbierali a previezli za dedinku Grutos do lesíka uprostred močiarov.
Raritné miesto na odloženie sôch vzniklo v Budapešti, dokonca so štátnou podporou. Už krátko po zmene režimu, v roku 1991, sa maďarská metropola rozhodla nájsť pre komunistické giganty spoločné miesto, kde ich bude opatrovať a vystavovať. Podivuhodná atrakcia sa volá Szoborpark - Park sôch.
Duch šedivej minulosti
V neveľkom areáli, obohnanom múrom z červených tehál, stoja výlučne budapeštianske exponáty. Každé miestne zastupiteľstvo totiž po roku 1989 rozhodovalo o svojich sochách samo. Ľuďom, ktorí si prichádzajú pozrieť park z iných maďarských miest, trochu prekáža, že tu nevidia sochy, ktoré zmizli z ich regiónov. "Ak je toto všetko, čo má v parku byť, je toho veľmi málo," hovorí Alžbeta Vándorová z Békéšskej Čaby. "Nenašla som tu ani jednu sochu od nás. Mrzí ma to. Aj sochy z vidieka by tu mohli mať svoje miesto. Môžu byť medzi nimi hodnotné kusy."
Veľkoleposť ľuďom imponuje. Niektorí si prechádzku medzi monumentálnymi dielami doslova vychutnávajú. Aj Japonec Naoki má monumenty rád, v Japonsku vraj také veľké nemajú. Tieto sochy však podľa neho nie sú umelecky hodnotné. "Zaujímam sa o bývalý Sovietsky zväz a východnú Európu. Ale o komunistickú minulosť nie," hovorí.
Ako na dne jazera
Hlavná brána štýlovo nadväzuje na starogrécky tympanon. Na priečelí sa týčia niekoľko metrov vysoké sochy Marxa a Lenina. Akoby sa tu zastavil čas.
Štyridsaťjeden exponátov si návštevník stihne obzrieť behom dvadsiatich minút. Ich osud si môže prečítať v bulletine. Alebo sa tešiť z postmoderných produktov. Tričko s úsmevnou karikatúrou štvorky Lenin-Marx-Engels-Stalin vyjde na pár desiatok eur.
"Je to uzavretá, hotová zbierka," hovorí šéf a prevádzkovateľ parku, bývalý novinár a kultúrny pracovník Ákos Rethly. Park prezentuje ako spomienku na zmenu politického zriadenia v roku 1989 - 90, ktorá zachováva moment zvratu, nehovorí o komunizme, ale o jeho páde. "Ešte stále sa nedá povedať, akú majú sochy hodnotu, koľko vypovedajú o svojom období a koľko o ňom vypovedať majú."
Žiadne politické reakcie
V čase prevratu bol vzťah k sochám extrémny. Kompromisné riešenie vzniklo napokon rýchlo, hoci počas výstavby parku sa ozývali hlasy proti investícii štátnych peňazí. Podľa Ákosa Rethlyho je však park výnimočný práve pre špecifické podmienky, v ktorých ho prevádzkuje.
"Je to štátna zbierka, ktorej fungovanie zabezpečuje súkromná firma. Je určená najmä pre zahraničných turistov, ktorí atmosféru tohto obdobia nezažili. Musíme mať zisk, živí nás len vlastná tržba," hovorí.
Územie parku považuje za výsostne apolitické. "V prevádzkovaní nemá prsty žiadna politika. Maďari sú s tým zmierení," hovorí. Umeleckú hodnotu sôch nerieši. Medzi autormi sú podľa neho dobrí aj zlí sochári. "Každé politické obdobie si niekde hľadá svoju vlastnú pravdu, svoje korene, a vyjadruje myslenie aj v takýchto sochách. Či to má význam, ja posúdiť neviem," hovorí prevádzkar.
Pozitívna nostalgia?
Domáce publikum chodí podľa neho do parku ukazovať minulosť svojim deťom, alebo si jednoducho zaspomínať. Ani nie na politiku, skôr z nostalgie. "Návšteva parku má pozitívny náboj. K tomu, aby sem človek prišiel s týmto pocitom, ešte nemusí byť komunista," tvrdí Rethly. Jeho najväčším úspechom je, že za dvanásť rokov, čo park prevádzkuje, nedostal od nikoho ,nakladačku'. Nechce vnucovať ľuďom, čo si majú o bývalom režime myslieť. "Chcem, aby park hovoril o tom, aký zmysel má vkladanie histórie do desaťtonových diel, ak ich má čakať tento osud. A napriek tomu tvrdím: je radosť nezúčastňovať sa na pálení kníh."
Tento Lenin je dar z Moskvy a meria dva a pol metra. Dostali ho robotníci z budapeštianskych železo-oceliarní po Chruščovovej návšteve v roku 1958.
Autori sôch nie sú anonymní ľudia. Pamätník vojenskému ľudovému komisárovi Bélovi Kunovi vytvoril Imre Varga, ktorý často pracoval na objednávku ešte aj v časoch neskorého socializmu. Dnes je rovnako uznávaným sochárom.
Štvormetroví Karol Marx a Fridrich Engels z mathausenskej žuly. FOTO - SZOBORPARK
