Košičania, ktorí majú radi atmosféru pravých blšákov, podnikajú raz za mesiac výpravy do neďalekého Budimíra. Pravidelná burza starožitností a kuriozít v areáli tamojšieho miestneho kaštieľa sa stáva spoločenskou udalosťou.
Milovníci blších trhov si v slovenských mestách na svoje príliš neprídu. Pravé blšáky so starými gramofónmi, telefónmi, hudobnými platňami či vojnovými medailami na Slovensku chýbajú. Predajcovia takéhoto tovaru sa väčšinou tlačia v kútikoch na niektorých klasických trhoviskách, kde sa predáva najmä lacný textil či elektronika. Slováci sa preto chodia nadýchať atmosféry blších trhov do zahraničia. "Klasický blší trh, ako je napríklad v Londýne, kde dostať veľa vzácnych starožitných kúskov, Bratislava v posledných päťdesiatich rokoch asi ani nemala," povedal hovorca bratislavského primátora Milan Vajda. Po nežnej revolúcii bolo síce niekoľko pokusov o založenie tradície blších trhov, ale nakoniec sa to nepodarilo, pretože všade sa presadili lacné tenisky, tričká, tepláky z Číny alebo z Turecka. Obyvatelia Košíc však hovoria, že chodia nakupovať na blší trh. Ako to tam vyzerá?
Košický blšák je nesporne najväčším slovenským hypermarketom pod holým nebom. V 500 stánkoch na ploche 25 000 metrov štvorcových kúpite, čo vám len na um zíde. Od potravín, drogistického, papiernického a galantérneho tovaru cez oblečenie, obuv, metráž, domáce potreby, nábytok či elektrospotrebiče až po ručné práce, diela výtvarníkov-amatérov či stariny, všakovaké haraburdie. Košický blšák poskytuje priamo či nepriamo obživu pre 4000 ľudí - majiteľov stánkov, reštaurácií a bufetov, predavačov, zásobovačov, členov bezpečnostnej a upratovacej služby.
Návštevnosť závisí od ročného obdobia a počasia. Počas jednej soboty, ktorá je najsilnejším dňom v týždni, tu už narátali aj
20 000 návštevníkov. O obrate nemá nikto presné informácie. Tržby sa však odhadujú na desiatky miliónov korún za rok.
Blšák žije vlastným životom
Hodiny sa môžete túlať bludiskom uličiek voňajúcich pečenými klobáskami či ázijskými špecialitami. Predavači vás ťahajú za rukáv, núkajú zaručene to "najlepšie a najlacnejšie". Sem-tam vám nenápadný človiečik sprisahanecky ponúkne cigarety, alkohol či iný tovar, na ktorý podľa zákona o trhoviskách platí prísny zákaz predaja.
Zlé jazyky tvrdia, že na blšáku napriek záťahom polície poľahky zoženiete aj zbraň, pirátske cédečká, falšované značkové ošatenie, pašovaný tovar. Stačí mať kontakty a vedieť sa orientovať na trhovisku. Medzi predávajúcimi nájdete Vietnamcov, Číňanov, Turkov, Ukrajincov, Rusov, Arménov, Poliakov, Maďarov, Arabov, Afričanov. Skrátka - Babylon uprostred Európy.
Torzo óčkapiacu
Pravý blšák je však len torzom niekdajšieho vychýreného košického "óčkapiacu" (z maďarského ócskapiac - trh so starým, opotrebovaným, lacným tovarom), ako Košičania starinársky trh v minulosti nazývali. Tvorí ho zopár stánkov, prístreškov a stolov v jednej uličke. Každú sobotu je však na prasknutie. V ten deň už od skorého rána prichádzajú predávajúci, aby mali čo najlepšie miesto. Komu sa neujde, rozloží si tovar na zemi.
Majiteľom jedného zo stánkov je Faruk Oudha z Jemenu. Drobného päťdesiatnika pozná azda každý trhovník, starožitník či zberateľ, ktorý na blšák zvykne zájsť. A on s príslovečným obchodníckym duchom dokáže predať aj nemožné. "Pre jedného je nejaká vec haraburdou, pre druhého vzácnosťou. Niekedy zarobím stovku za deň, čo nestačí ani na pokrytie nákladov, inokedy mám vo vrecku tisícku, ale to je skôr výnimka. Minule prišli dvaja Cigáni. Že či nekúpim dva rámy na obrazy. Za koľko, pýtam sa. Oni, že za tristo. A ja, že viac ako stovku im nedám, rámy sú poškodené. Nakoniec sme sa dohodli na stodvadsiatich. V rámoch boli celkom zaujímavé obrazy. Na druhý deň som ich strelil za tri tisícky," smeje sa Faruk.
Len nech kvapká
Faruk vyštudoval v Košiciach stavbárinu, nakoniec sa tu aj oženil a usadil. "Keď som prišiel o prácu, musel som niečo robiť. Mám štyroch synov, treba ich uživiť. Predával som textil, ale nešlo to. Tak som prešiel na stariny. Zatiaľ ma to baví. Ale je to len prechodné riešenie. Musím vymyslieť niečo iné."
Stôl pred plechovou búdou sa prehýňa pod neuveriteľným množstvom "blšákovín". Použité spínače, elektrické poistky, sifóny na umývadlá, staré okuliare, slúchadlá proti hluku, náhubok, obojok a vodidlo pre psa, staré medaily, knihy, časopisy. V plechovej búde visia nad porcelánovými soškami, taniermi a hrnčekmi rámy na obrazy, starú policu zdobí krásne gýčovitá olejomaľba kytice orgovánov.
"Mám aj stálych zákazníkov. Teraz tu bol jeden. Je zaťažený na pivové poháre. Za babku som mu zohnal keramický krígeľ. Bol nadšený. Kúpil ho za sedemdesiat korún."
K Farukovým zákazníkom patria podnikatelia, výtvarníci, starožitníci, ale aj bežní ľudia. Vždy si niečo vyberú. "Veľa vecí získam od ľudí, ktorí ich nepredajú. Jednoducho mi ich nechajú. Niekedy im dám zopár korún. Niečo pochádza z búračiek, niečo prinesú z domu, keď potrebujú peniaze. V sobotu ide obchod jedna báseň. Chodia sem na nákupy napríklad aj ľudia, ktorí to isté potom ponúkajú na burze starožitností v Budimíre. O tom je obchod. Aj ja kúpim a potom predám. Každý má z toho osoh."
Starší pán nadšene odchádza s elektrickým ističom. "V obchode by zaplatil minimálne 150 korún. Ja som mu ho dal za tridsať. Keď netečie, nech len kvapká," mädlí si dlane Faruk.
Starý pľac
Košický blšák má viac ako 70-ročnú tradíciu. Košičan Róbert Berenhaut, dnes 76-ročný dôchodca, si naň pamätá z detských čias.
"Bývali sme v susedstve. Viem, že už za prvej republiky vyhradilo vedenie mesta na bývalom Mlynskom námestí plochu pre ,óčkapiac'. Dokonca zriadilo pre trhovníkov aj verejné toalety. Starý pľac, ako sme ho nazývali, bol každú stredu a sobotu. Najmä v sobotu sa vybralo na trh celé mesto. Bol to pravidelný rituál, spoločenská udalosť."
Po oslobodení chodili na blšák aj sovietski vojaci. V druhej polovici päťdesiatych rokov, keď prišli do Košíc na ligový zápas basketbalistky z Prahy, ich prvá cesta viedla na blšák. "V tom čase boli veľkým hitom nylonové pančuchy. Košičanom a ľuďom z okolia ich posielali príbuzní z Ameriky. Pražské holky sa išli za nimi zblázniť. A boli šokované, že ich dostali na košickom blšáku."
Róbert Berenhaut má dodnes vo svojej zbierke starý fotoaparát, ktorý si kúpil na starom pľaci. "V šesťdesiatych rokoch Malomtér (Mlynské námestie) zasiahla veľkoplošná asanácia a óčkapiac zrušili. Potom ho na čas presunuli na Dominikánske námestie, ukryli ho do dvora kláštora a po revolúcii presťahovali do Všešportového areálu, kde je doteraz. Aj napriek tomu, že komunisti sa za starinársky trh hanbili a chceli ho zlikvidovať, tradícia prežila. Škoda, že už je z neho len torzo."
Košičania mieria do Budimíra
Tradícia blšáka žije dnes aj vďaka starožitníkovi Karolovi Linhartovi. Pravidelne raz za mesiac podnikajú Košičania výpravy do neďalekého Budimíra. Pravidelná burza starožitností a kuriozít v areáli miestneho kaštieľa sa stáva spoločenskou udalosťou. "Bolo mi ľúto obrovského množstva drobností, ktoré sme mali v depozite. Rozhodli sme sa ich preto sprístupniť verejnosti. A keďže mám v živej pamäti starý blšák, ako to tam vrelo, dal som priestor aj iným. Dnes si tu dávajú rande kunsthistorici, výtvarníci, podnikatelia, lekári, zberatelia, i obyčajní ľudia, ktorí majú zmysel pre krásu."
V priebehu piatich rokov zorganizoval Karol Linhart 60 búrz. Navštívilo ich takmer 30-tisíc milovníkov krásnych vecí s pečaťou minulosti z celého Slovenska, ale i Poľska a Maďarska. Keď všetko dobre dopadne, Košice budú mať opäť svoj starý, dobrý blšák. "Záleží len na vedení mesta, či a kedy dá do prenájmu staré kasárne," hovorí Linhart."
Foto - Veronika Janušková, Róbert Sándor
Z budimírskeho blšáku málokto odchádza s prázdnymi rukami.
