Zdanie však klame. Vysokú školu má už za sebou. Vyštudovala Ekonomickú univerzitu a zaoberá sa problémami chudoby tretieho sveta. Na sedem mesiacov odcestovala sama do Peru, kde učila deti peruánskych Indiánov. Bola prvou Slovenkou, ktorá sa odvážila pracovať v slumoch na predmestí Limy.

Mám priateľov v Argentíne a každý z rodiny už mal pištoľ pri hlave. Všetci opakovane zažili ozbrojené prepady, ktoré sú tam na dennom poriadku. V Peru zrejme nebolo oveľa bezpečnejšie. Najmä keď ste sa pohybovali po slumoch.

Áno, je to tam podobné. Mne sa síce nestalo nič, ale je to skôr náhoda - a najmä som sa držala rád, ktoré mi dali Peruánci. Povedali mi, kadiaľ môžem chodiť, ktorým štvrtiam sa mám radšej vyhnúť, že pri sebe nemám nosiť cennosti a mám si obliekať staré, nenápadné veci. Paradoxne som sa však v slumových oblastiach cítila bezpečnejšie než v centre mesta. Tam boli turisti, a teda aj zlodeji. Dokonca aj na taxíky si treba dávať pozor. Buď vás olúpi priamo vodič, alebo keď taxík zastane na križovatke, gangstri jednoducho rozbijú okno a oberú vás rovno z chodníka. V centre nebolo dobré na seba upozorňovať, kým v slume bola výhoda, že ma poznali a vedeli, že som cudzinka, ktorá sa snaží pomôcť. Cítila som rešpekt, miestni ma zdravili a nemyslím si, že by mi ublížili. Ale v noci by som sa tam neprechádzala.

Dnes sa veľa ľudí po vysokej škole snaží dostať do cudziny, ale najmä preto, aby zarobili a zaškolili sa v renomovanej firme. Vy ste si, naopak, vybrali jednu z najchudobnejších častí sveta a neziskovú prax, na ktorú si dobrovoľníci neraz musia sami doplácať. Prečo?

Vyštudovala som medzinárodné vzťahy a zaujímali ma najmä problémy chudoby. Chcem sa venovať tejto problematike, preto som považovala za dôležité mať vlastnú skúsenosť s pobytom v takejto krajine.

Prečo ste si vybrali práve Peru?

Zamerala som sa na Latinskú Ameriku, lebo som istý čas študovala a pracovala v južanských krajinách ako Španielsko, na Kanárskych ostrovoch, vo Francúzsku, a mentalita južanov mi veľmi vyhovovala. No a všetci mi tvrdili, že čím ďalej na juh, tým sú ľudia ešte priateľskejší. A najmä, kamaráti, ktorí už v Peru boli, vraveli, že je to jedna z najkrajších krajín Latinskej Ameriky. V neposlednom rade, na škole som pracovala v medzinárodnej študentskej organizácii AIESEC a s peruánskym AIESEC-om sme mali veľmi dobré skúsenosti. Je to dôležité, lebo tamojší ľudia sa o vás musia postarať, zabezpečiť vám stravu, bývanie, pomôcť spoznať krajinu a zvyky.

Aj keď je Peru krásna krajina, zrejme to bola celkom iná skúsenosť než život na luxusných Kanárskych ostrovoch.

Áno, prvý dojem bol šok. Keď ma vzali do slumov, bola som ohúrená, v akých podmienkach môžu ľudia žiť. Bez vody, elektriny, v absolútnej chudobe. Hoci som videla dosť dokumentárnych filmov a veľa si preštudovala o krajinách tretieho sveta, aj tak som nebola pripravená na to, čo som uvidela na vlastné oči. Bolo mi z toho smutno, ale keď som tam začala žiť a pracovať, zvykla som si.

Čo bolo vašou úlohou?

Pracovala som v neziskovej organizácii, ktorá je síce peruánska, ale financujú ju Francúzi. V najchudobnejších štvrtiach Limy vybudovali vzdelávacie centrá, aby sa deti po vyučovaní netúlali po ulici a nebrali drogy. Dostanú tam najesť a potom sa im venujú učiteľky. Hrajú sa, športujú, robia si úlohy. Majú k dispozícii školské pomôcky a knihy, pretože mnohé deti sú také chudobné, že doma nemajú základné potreby školáka.

Keď ste mi ukazovali fotografie, na mnohých snímkach boli výjavy z jedálne.

V centrách ide totiž nielen o to, aby sa deti vzdelávali, ale aj aby dostali vyváženú stravu. V Peru veľmi veľa detí trpí anémiou. Jedia málo mäsa a mliečnych výrobkov, mlieko je drahé, takže aj keď majú niekde kravu, mlieko radšej predajú, než by ho dali deťom. Bola som pri tom, keď lekári vyšetrovali bábätká a všetky boli anemické. Ak sa anémia do troch rokov nepodchytí, zapôsobí to na mozgové bunky a zníži sa inteligencia.

Žili ste na predmestí Limy, spoznali, čo turista nezažije. Aký je život Indiánov z Limy?

Keďže do práce som cestovala každý deň hodinu a pol miestnymi autobusmi, prechádzala som rôznymi časťami mesta. Vtedy naozaj vidíte, ako to tam funguje. V Lime žije desať miliónov ľudí. Celé Peru má asi dvadsaťpäť miliónov obyvateľov, takže v Lime ich je skoro polovička. Sťahujú sa sem Indiáni z hôr, lebo dúfajú, že nájdu lepší život. Osídľujú však vyprahnuté kopce v okolí. V horských dedinkách bol život síce chudobný a drsný, no mali aspoň políčko a dokázali si čosi vypestovať. V hlavnom meste je zem vyprahnutá, nič sa neurodí a ak si Indián nenájde prácu, žije veľmi zle. Chudoba je tam strašná. Jediná možnosť, ako si trošku zarobiť, je predávať všetko, čo sa dá. Malé deti predávajú aspoň cukríky. Vôbec, detská práca je veľký problém. Mnohé deti nechodia do školy, musia robiť, lebo rodičia ich nedokážu uživiť.

Takže nakoniec ľutujú, že opustili hory?

Tí, ktorí nenájdu prácu, áno a takých je väčšina. Skoro všetci Peruánci sa snažia dostať preč z krajiny. Neustále sa vypytujú, odkiaľ ste a ako sa u vás žije a či sa tam dá pracovať. Ženy sa snažia zavesiť na solventných turistov a cez nich sa dostať do zahraničia, takže aj na vzťahy treba byť opatrný.

Spoznali ste aj tradičný život peruánskych Indiánov?

V indiánskych osadách som síce nebola, ale v slumoch žijú všetko Indiáni, ktorí prišli z hôr. Takže nejaké tradície, ako spevy a tance, zachovávajú. Napríklad, ak je to len trošku možné, chovajú morské prasiatka. Tak, ako sa u nás chovajú sliepky. Sú výborné, majú jemné mäso, ale odporúčam túto špecialitu len silnejším povahám. Servírujú ich totiž tak, že ich zabijú a stlačia, aby sa roztiahli po pekáči, čím dostanú zvláštny výraz. Na tanier ich dostanete celé, aj s labkami a hlavou.

Ochutnali ste aj koku?

V horách ju žujú všetci. Zaháňa hlad a smäd a dodáva energiu, aby sa organizmus lepšie adaptoval na nadmorskú výšku. Ja som tak vysoko nebola, aby som ju potrebovala žuvať, ale keď som bola v meste 2300 metrov nad morom, pila som kokový čaj. Eufóriu som síce nepocítila, ale je fakt, že hlava ma nerozbolela.

Čo peruánski vysokoškoláci, nesnažia sa o zmenu?

Spoznala som veľa študentov, ale keďže univerzity sú súkromné, študujú na nich najmä deti z bohatých rodín. Na školách, kde fungoval AIESEC, sa snažili pomáhať chudobným, ale inak som sa stretla skôr s ignoranciou. Hoci majú slumy za rohom, nezaujímajú ich, netušia, ako v nich ľudia naozaj žijú. Berú, že je to raz dané a nič sa s tým nedá urobiť. Keď s tým nepohne vláda, čo môžem urobiť ja, jednotlivec? Pritom by sa dalo pomôcť. Raz som sa detí v centre spýtala, čo im chýba. Odpovedali, že knižky a učebnice. Povedala som to vysokoškolákom a oni, že to nie je problém, veď staré knihy pália. Keď skončia školu, majú rituál pálenia učebníc, pritom v Lime sú tisíce detí, ktoré ich potrebujú.

Ako vidia Peruánci svoju budúcnosť?

Z dospelých cítiť beznádej. V krajine bujnie korupcia a rodinkárstvo, žiadna vláda nepriniesla zmenu, myslí len na seba a chudobe nevenuje pozornosť. Zabrániť, aby všetko nešlo úplne dole vodou, sa usiluje iba neziskový sektor, väčšinou ľudia zo zahraničia. Deti sú však svojím spôsobom šťastné. Ak majú dobrých rodičov, ktorí nemajú povedzme problémy s alkoholom, majú pekný život, pretože Peruánci sú srdeční ľudia a dávajú deťom maximum lásky. No a uvedomujú si, že vzdelanie je jediná cesta, ako sa vymaniť zo života v slume.

Návštevy centier sú zadarmo?

Nie, je tam symbolický poplatok. Nepokryje ani len stravu, má skôr psychologický význam, lebo keď dáte niekomu niečo zadarmo, nie je to dobré. Zvykne si a začne to brať ako samozrejmosť. Keď niektoré rodiny naozaj nemajú na zaplatenie, môžu si pobyt v centre odrobiť. Mama môže pomôcť upratovať alebo v kuchyni, otec čosi opraviť.

Aký bol váš najväčší zážitok?

Možno to bude znieť banálne, ale najviac ma zasiahla radosť detí, keď sme ich vzali na výlet na pláž. Keď videli more a mohli sa kúpať, boli neskutočne šťastné, lebo zo svojej štvrte sa nikam nedostanú.

Teraz ste z Peru doma. Čo bude ďalej?

Práve odchádzam na rok do Dánska, kde sa budem učiť, ako vytvárať projekty a zháňať peniaze pre neziskové organizácie, aby som raz mohla vyvíjať vlastné aktivity v krajinách tretieho sveta. Ktovie, možno práve v Peru.

Čo má mladý človek podniknúť, ak má záujem pomáhať ľuďom z tretieho sveta?

Na internete nájde množstvo možností na dobrovoľnícku prácu. Napríklad práve cez AIESEC, ktorý ponúka rôzne typy praxe. Ja som bola na takzvanej rozvojovej praxi, čo je práca v neziskových organizáciách. Treba sa však pripraviť na to, že bude pracovať zadarmo. Cez AIESEC sú hradené aspoň ubytovanie a strava, no v mnohých organizáciách si, naopak, ešte musíte zaplatiť, keď chcete ísť pomáhať. No a komu sa nechce do sveta, ale chce niečo urobiť pre chudobných, môže sa napríklad stať adoptívnym rodičom. Na diaľku si adoptovať africké dieťa, ktoré sa vďaka nemu bude môcť vzdelávať.

FOTO - ARCHÍV Z. Z.

ZUZANA ZÁHRADNÍKOVÁ (25) sa narodila v Bratislave. Minulý rok tu skončila Ekonomickú univerzitu, Fakultu medzinárodných vzťahov. Už na škole pracovala v medzinárodnej študentskej organizácii AIESEC, ktorá pôsobí v deväťdesiatich krajinách celého sveta. AIESEC ponúka rôzne typy praxe väčšinou pre ekonomicky zameraných študentov, ktorí môžu pracovať v rozličných firmách, ale aj prax pre pedagógov, technikov či rozvojovú prax, čo je práca v neziskových organizáciách. Práve vďaka takejto praxi sa Zuzana dostala na sedem mesiacov do Peru, kde pracovala s deťmi peruánskych Indiánov žijúcich v slumoch Limy.