Meno Júliusa Pašteku je v slovenskej kultúre pojem, preto bolo nanajvýš vhodné, keď mu k júlovej osemdesiatke vyšiel dvojzväzkový výber analýz a interpretácií Svet literatúry, literatúra sveta (Petrus Publishers, Bratislava 2005). Tento literárny vedec a esejista znamená veľa vo všetkých oblastiach a jeho tvorba si stále zachováva platnosť. Podstatne prispel k teórii divadla a filmu, estetiky vôbec, ba vynikol aj ako lexikograf, prekladateľ a editor. Dielo hodné úcty, doteraz neprekonané, inšpiratívne.
Pašteka si tento výber urobil sám a texty rozdelil podľa národných literatúr. Prvý zväzok obsahuje štúdie o literatúre nemeckej (Grimmelshausen, Goethe, Th. Mann, Kafka) a francúzskej (Stendhal, Balzac, Flaubert, Maupassant), druhý o ruskej (Gogoľ, Turgenev, Gončarov, Tolstoj) a angloamerickej (Defoe, Sinclair Lewis, dve štúdie o Hemingwayovi), teda analýzy tých najlepších autorov z danej literatúry.
Keď sa pozrieme na chronológiu vzniku Paštekových prác, s údivom zisťujeme, že okrem dvoch ich napísal výlučne v šesťdesiatych rokoch, teda v pomerne krátkom časovom rozpätí; vtedy bol totiž vedúcim redaktorom vo vydavateľstve Tatran a príslušné profily boli koncipované ako doslovy a úvody k dielam svetovej klasiky.
Od štandardného typu takýchto doslovov sa však podstatne líšia predovšetkým v tom, že Pašteka si všade zachováva osobný pohľad na dielo a autora, nereprodukuje bezducho hlavné myšlienky rozoberanej knihy a nerozrieďuje ich, ani nechce byť nasilu popularizujúcim inštruktorom budúceho čitateľa.
Obdivuhodné na Paštekových textoch je, že napriek istej nevyhnutnej sume faktografických informácií majú vedecko-poznávaciu hodnotu, vyjadrenú skôr esejisticky než teoreticky. Písal ich totiž človek, ktorý rozmýšľa, nachádza duchovné príbuzenstvá autorov s inými autormi a inými literatúrami, porovnáva spisovateľov a ich svet, vyvodzuje podnetné závery.
Už vstupná esej z roku 1965 Premeny moderného svetového románu, publikovaná na rozdiel od iných časopisecky, ukazuje Pašteku ako fundovaného znalca svetového písomníctva. Hoci niekde opakuje veci už známe (napr. kríza moderného románu), tak len preto, aby ich spochybnil novými argumentmi z literárnej histórie i prítomnosti, či vyvrátil alebo potvrdil ďalšími príkladmi. Práve tu treba vysloviť úžas nad Paštekovou šírkou poznania, pripomínajúcou neraz Šaldu alebo Felixa. To isté sa týka samotných štúdií, kde bez ťažkostí prebieha zo storočia do storočia.
Pri rozbore Goetheho diela uvádza pre seba charakteristickú vetu: "Zdá sa, že len to je správna cesta pri interpretovaní literárnych diel: cez genézu k exegéze." Teda od vzniku diela po jeho výklad. Takto postupuje aj sám, keď pri jednotlivých románoch sleduje do detailov popri románovej štruktúre aj podmienky, predpoklady, motívy, za akých a z akých sa tvorili, a to jednak dobové, jednak individuálne.
Dôsledkom potom je, že Paštekove štúdie zahŕňajú aj prvky biografické, prepletené poukazmi na konkrétnu situáciu spoločnosti, literatúry, politiky, kultúry.
Vydanie tohto dvojzväzku neznamená len krásny dar k autorovmu jubileu. Vidíme v ňom zároveň cenný podnet na vedeckú disciplínu, ktorá sa zaoberá výskumom svetovej literatúry.
