Keď na Slovensku vyjde regulárny album niektorého z interpretov folkovej či folkrockovej pesničkárskej scény, je to svojím spôsobom mimoriadna udalosť. Nie, samozrejme, v zmysle mediálnej reakcie - s tým menšinové žánre napokon už ani nepočítajú. Je to skôr dôkaz, že táto scéna stále žije, hoci aj mimo záujmu rozhlasu a televízie; že ešte stále sa nájdu vydavatelia, ktorí sú schopní a ochotní ísť do takéhoto, v podstate nekomerčného projektu.
No a pre fanúšikov je to príjemný pocit, že si môžu svoje pesničky kúpiť aj na oficiálnom nosiči, nielen v "samizdatovej" forme. Iná vec je, že túto hudbu, hoci aj oficiálne vydanú, vo svojom bežnom cédečkovom obchode zrejme nekúpite a pesničky z nej vám v rádiu aj tak nepustia. Ešte že existuje internet.
Edo Klena o tom za tie dve desaťročia hrania vie určite svoje. Stále rovnako tvrdohlavo však skladá, hrá a nahráva jeden výborný album za druhým. Ani na tejto v poradí už štvrtej či piatej (záleží na tom, či počítame do oficiálnej diskografie aj Klenov živý album z koncertu v Divadle a. ha.) platni nezľavil zo zásady lakonického označovania albumov a inklinácie k čoraz rockovejšiemu zvuku.
Ak sa kedysi folkeri učili u Dylana, dnes už pre nich zrejme nie je tabu ani System of a Down alebo Hedningarna, ale nakoniec otázka, či folkové pesničkárstvo s nástupom elektrických gitár neprestáva byť folkom, naozaj stratila platnosť už niekedy v polovici šesťdesiatych rokov. Zdá sa, že oproti začiatkom sa kedysi výhradne akustický zvuk nahrávok definitívne presunul smerom k elektrickému rocku. Čo sa však u Klenu nezmenilo, je schopnosť napísať chytľavú pieseň a pritom spojiť zdanlivo nespojiteľné veci - smútok i nadhľad, nehu i sarkazmus, skepsu i optimizmus.
Edo Klena je rodený pesničkár, u ktorého text neplní len funkciu barličky, podstavca pre noty. Niekde hladšie, inde zas kostrbatejšie vyjadrí pocity, ktoré majú ďaleko od bežnej milostnej popmusicovej výplne "Hádame sa, lietajú ťažké slová, rozbíjajú sa o steny/ Hádame sa a už to trvá pridlho, nie a nie prísť na vrchol."
Rovnako ako v textoch, aj v hudbe zostáva Klena priamočiary. Na najnovšej platni však dôsledne využil možnosti nahrávacieho štúdia a prizvaných hudobníkov, čo dodalo skladbám na zvukovej pestrosti a hravosti bez toho, aby stratili drajv a naliehavosť. Blues, rom-pop, šansón, hard rock, dychovka. Dnešný pesničkár už dávno nie je osamelý sólista, ale skladby sa stávajú spoločnou záležitosťou všetkých zúčastnených - protagonistu, inštrumentalistov i hosťujúcich speváčok.
Chcelo by sa veriť, že piesne z tohto albumu sa dostanú aj inde, než len do súkromných prehrávačov. Veď takých silných skladieb, ako je napríklad Ešte raz sa narodiť alebo Hádame sa, sa u nás naozaj neurodilo veľa. Bola by škoda, ak by mali zostať známe len úzkemu okruhu ľudí, ktorým sa podarí kúpiť toto cédečko.
Autor: Miloš Janoušek(Autor je publicista)
