Podkrovia a povaly popretkávané hranolmi strešných konštrukcií, presvetlené často bizarnými oknami vo vikieroch, sú pre vynaliezavých ľudí výzvou na vytvorenie zaujímavého priestoru na bývanie. Chce to iba dostatok dobrých nápadov, trpezlivosti a trošku (viac) peňazí.
Rodinný dom s podkrovím je pre mnohých podnikateľov zároveň výbornou príležitosťou spojiť bývanie s dielňou, štúdiom či predajňou. A tak v mestách aj na dedinách ožívajú domy, ktoré podobným spôsobom využívali ich obyvatelia aj pred mnohými desaťročiami.
Pre človeka, ktorý vyrástol v činžiaku, je rodinný dom často aj symbolom slobody a dedinčania len krútia hlavami, koľko námahy a nadšenia sú títo "panelákoví" ľudia schopní do svojich obydlí investovať. "Rozhodne to stojí za tie starosti," hovorí podnikateľka z Komárna Erika. "Ja by som nemenila."
Erika kúpila pred vyše desaťročím veľmi starý dom v historickom centre mesta. "Bola to skôr hromada smetia ako dom a všetci sa mi smiali, že to chcem kúpiť," spomína Erika. "Ale ja som ho videla inými očami."
Podkrovie na druhý dych
A tak sa pustila do prvej veľkej prerábky domu. V deväťdesiatom treťom roku sa urobili základné úpravy prízemia domu, aby si v ňom mohla otvoriť štúdio. Strecha zostala zatiaľ pôvodná, ale štúdio už zarábalo na novú.
"V deväťdesiatom siedmom som nabrala ďalší dych a začala som prerábať znovu aj so strechou," hovorí Erika. Vtedy už vedela, ako by približne malo podkrovie vyzerať, ale najprv sa urobila iba nová strecha a priestor pod ňou zostal prázdny. Keď mala čas, vybehla zo štúdia hore, premýšľala a kreslila.
"Keď si začneš predstavovať svoj nový byt a uvedomíš si aký životný štýl žiješ, všetko sa ti poskladá akoby samo od seba," vysvetľuje. "U mňa je vždy plno ľudí a v činžiaku mi prekážalo, že som zavretá v kuchyni, zatiaľ čo ostatní sa bavia. A tak to bolo často, pretože vždy potrebuješ niečo pre hostí pripraviť. Preto som si naplánovala hore jeden veľký priestor - obývačku spojenú s kuchyňou. Z nej sa ide iba do kúpeľ-ne a dvoch malých izieb na spanie. Takto sme všetci spolu a môžeme sa baviť, alebo jesť, čo sa nám chce."
Obrazy, knihy, keramika a sekond
Do podkrovia sa ide zo záhrady za domom. Úzke schody vás vyvedú rovno do priestrannej pohodlnej izby obloženej drevom ("kúpila som stavebné drevo a ošmirgľovala som ho"), s pohodlnou sedačkou (ako hovorí Erika "sekond"), s nízkymi skrinkami ("tiež staré, ale pravdepodobne jediný normálny nábytok, ktorý bolo možno dostať za socíku") a množstvom kníh, obrazov, hudobných nástrojov, mušlí a starej keramiky. Veľkú amforu s odlomeným bokom vytiahla Erika z dvadsiatich štyroch metrov kdesi v Stredozemnom mori a starostlivo zabalenú ju dopravila domov. "Nebola to hračka, terigať sa s tým z tej hĺbky hore," spomína.
Ďalšia vec, čo vám hneď udrie do očí, sú kvety. Na múriku pri schodoch, na skrinkách a na jednom ku-rióznom mieste - pod strešnými oknami je v podlahe podkrovia široký presklený priestor.
"Bolo to príšerne drahé, ale potrebovala som do štúdia dostať svetlo a sused mi nechcel podpísať povolenie na to, aby som dala do múru vybúrať okná. Nesúhlasil ani so sklenenými tehlami, ani so svetlíkom. Tak som musela urobiť túto dieru. Výstuž tvoria "íčka" zabetónované do venca aj do podlahy a medzi ne sú poukladané platne osemmilimetrového plexiskla. Ale potom sa zistilo, že práve tam sa kvetom bohovsky darí, takže nakoniec ide do štúdia menej svetla, ako som chcela," usmieva sa Erika.
V období prestavby podkrovia si Erika na lyžovačke škaredo dolámala nohu, takže po stavbe behala na barlách. "Robili sme vždy dvaja - ja na barlách a buď Joži báči alebo Pali báči, ale vždy som tam bola ja s jedným robotníkom. Žiadna firma mi to nerobila na kľúč. Jednak som na to nemala peniaze, a potom ani tak ti to neurobia presne tak, ako to chceš. Môžem im to síce dať zbúrať a urobiť znova, ale komu sa chce stále rozčuľovať?"
Pod lístím starého orecha
Napriek tomu, že vnútri je príjemne, najkrajšou časťou podkrovného bytu je terasa. Tá vznikla na streche pristavanej elektrodielne. "Mám síce dole peknú záhradu, ale tam nie je také súkromie, pretože tam vedú okná zo štúdia. Jednoducho som chcela mať možnosť vyjsť von z bytu aj hore a niekedy sa tu zíde toľko ľudí, že treba aj terasu."
A tak je pri kuchynskom kúte na priestore sedemkrát štyri metre vysunutá záhrada. Pri dverách sú v črepníkoch posadené bylinky na varenie, kúsok ďalej bohato kvitnúce kvety a ešte stále je dosť priestoru na pohodlný drevený nábytok. Aj v lete je tu príjemný chládok, pretože terasu tienia konáre starého orecha. "Tento strom som si vybojovala," hovorí hrdo Erika. "Všetci mi hovorili, že bude zle, že mi nadvihne koreňmi základy, ale ja som nepustila. Povedala som, že keď nadvihne, potom to budem riešiť."
Medzi kuchyňou a terasou je drevený pult - ďalší dôkaz toho, že Erika vie využiť každú zaujímavú vec, čo sa jej dostane do ruky. "To je dubová doska," ukazuje na pult Erika. "Bola súčasťou lešenia a celý čas po nej chodili robotníci. Potom som ju očistila, vyšmirgľovala a natrela a je z nej výborný pult - no nie? Jasné, viac by sa mi páčilo mať tu starý nábytok. Nie Ľudovíta XVI., ale jednoduché sedliacke skrine, ale aj to raz bude."
