Píše v nej aj o vzťahu k svojim dvom domovom - Mali a Slovensku. Ešte viac o bývaní, ktoré si pamätá z detstva v Afrike, o jeho súčasnom dome, ale aj o dome jeho snov sa dozviete z nášho rozhovoru.

V autobiografii opisujete, že ste v detstve bývali vo veľkom dome. Každý mal svoju izbu - mamy, otec aj deti a stretávali ste sa v spoločnej obývačke. Ako vyzerala vaša izbička, mohli ste si ju sám zariadiť?

Jasné, že som si ju mohol sám zariadiť ako som chcel. Náš dom bol klasický tehlový dom, akých je na Slovensku plno. Bol dosť veľký, lebo nás je veľa. V obývačke sme sa schádzali na obed a večeru.

Ako si na svoju izbu spomínate?

Bol som veľký futbalový fanúšik, čo mi ostalo až dodnes. Takže na stenách som mal portréty futbalistov. Keďže som prvorodený syn, bol som veľmi rozmaznaný. Moja izbička bola malá, veľa sa tam toho nezmestilo a niektoré svoje veci som mal v skrini u mamičky. Na dlážke bol koberček, pri posteli som mal stolík, na ktorom som si robil domáce úlohy a učil som sa.

Mal pre vás v tom dome nejaký kus nábytku zvláštne čaro?

Keďže som mal na starosti vežu, ktorá bola v obývačke, pamätám si dodnes skrinku, ktorú sme na ňu dali spraviť. Mala sklenené dvierka a bola na kľúč, aby sa s ňou ostatné deti nemohli hrať. Mal som tam svoje kazety a platne. Len ja som mal od nej kľúčik a niekedy som si tam dal aj svoje osobné veci. To bol môj poklad. Do-niesol mi ju otec so Saudskej Arábie a bol som na ňu veľmi pyšný. Púšťal som si ju úplne nahlas, čím som rozčuľoval ostatných členov rodiny.

Mali ste v európskom dome aj európsky nábytok?

My sme mali európsky nábytok. V afrických domácnostiach je však typické mať v obývačke len koberec a vankúšiky na sedenie. To je bežné. Tým, že môj otec bol diplomat a aj štátny zamestnanec, musela mať naša domácnosť istý štandard, ku ktorému patrila aj kožená sedačka a stôl. Avšak sklenené okná sme nemali, lebo u nás je veľmi teplo a potrebujeme, aby do bytu stále prúdil vzduch. To znamená, že na oknách sú len drevené okenice, cez ktoré vietor prefukuje aj keď sa zavrú. Nevýhodou toho je, že sa tam rýchlo dostáva prach a treba ho častejšie utierať. Keď sme bývali v diplomatickej štvrti v dome, ktorý otcovi pridelili, všetky domy na ulici boli rovnaké a mali aj rovnaké zariadenie. Možno aj preto nemám rád čiernu ani v rámci maľby. Ani bielu často nepoužívame, lebo sa ľahko ušpiní, v interiéroch sú skôr hnedé, zemité odtiene.

Čím si obyvatelia Mali zdobia steny svojich obydlí?

My sme mali doma na stenách pekné textílie a koberce. Koberce mávame aj na zemi, ale ľudia si väčšinou donesú nádherné koberce zo Saudskej Arábie, kam cestujú na všelijaké moslimské sviatky, a tie si zavesia na stenu. U nás je tiež v obľube vešať na stenu veľké fotografie hlavy rodiny aj ostatných jej členov. Môj otec má v obývačke na stene aj svoje diplomy a vyznamenania.

Majú domy v Mali pivnice a povaly?

To nie, strechy sú rovné a pivnice nemáme.

Mali ste ako deti aj domáce zvieratká?

Nič také sme nemali, žiadne akvárium, ani korytnačky. To nie je pre obyvateľov Mali zvyčajné. O to sa predsa treba starať a v Mali ľudia ešte len bojujú o svoju vlastnú existenciu. Nanajvýš mávame strážnych psov.

V slovenských domácnostiach si získali veľkú obľubu sošky z ebenového dreva. Ako hodnotíte ich kvalitu? Pochádzajú tieto sošky aj z vášho kraja?

Africké umenie, ktoré je bežne dostať v slovenských obchodoch sú iba atrakcie pre turistov. Vyrábajú sa vyslovene na export a nemajú umeleckú hodnotu. Originály nájdete len v múzeu, alebo keď sa aj dostanú na trh, sú veľmi drahé. Ich pôvodný účel bol ozdobný a ochranný - nosili ich so sebou bojovníci. Ale takéto sošky treba v Afrike osobitne hľadať. Na rozdiel od suvenírov pre turistov, je na nich vidno aj istú opotrebovanosť. Pred dvoma rokmi som ich sám dlho hľadal aj som ich napokon kúpil pre priateľov, ale na Slovensko so mnou nedošli, lebo v Paríži na letisku mi ich ukradli.

Raz sa mi na návšteve dostala do rúk soška, o ktorej jej majiteľka vravela, že nad ňou boli spravené čary, ktoré majú doniesť do domu plodnosť. Krátko potom čo ju dostala aj otehotnela. Môže mať soška takúto silu? A mali ste nejakú magickú sošku v domácnosti?

My sme nič také nemali. To je vzácne pre cudzincov, ale pre nás je to také samozrejmé ako pre vás bryndzové halušky. Okrem toho si myslím, že údajné čary spojené so soškou boli skôr šikovný obchodný ťah predajcu. Aj ilúzia má veľkú silu, ak tomu dotyčná verila, mohla si tak k plodnosti pomôcť. Či môže mať soška silu? Ťažko povedať. Určite každý tvorca vkladá do svojho diela aj svoju náladu a myšlienky a tak môžu pôsobiť aj ďalej. Ale to platí aj o iných predmetoch a dielach. Ak aj existujú sošky obkolesené dobrou či zlou energiou, pochybujem o tom, že by sa len tak predávali.

Máte už na Slovensku svoj byt, miesto kde sa cítite doma?

Prenajal som si dom, bývam v ňom už niekoľko rokov a som s ním veľmi spokojný. Cítim sa tam dobre. Ale, samozrejme, v budúcnosti by som chcel mať niečo svoje. Len sa nechcem unáhliť, všetko má svoj čas. Preto aj do domu, v ktorom bývam nekupujem nový nábytok, ale ponechal som si pôvodné staré zariadenie. Chodím tam len prespávať.

Máte napriek tomu v dome nejaký svoj kútik alebo izbu, kde sa cítite najlepšie?

Najlepšie sa cítim v spálni. Tam mám všetko čo chcem mať poruke, vrátane televízora. V tejto izbe maximálne relaxujem.

Nájdu sa tam pečate vašej osobnosti, ak nie v zariadení, aspoň v detailoch?

Jasné, mám tam svoje veci, mám tam hudobné nástroje, ktoré sa mi páčia, mám tam všetky trofeje, čo som pozbieral za moju krátku existenciu na Slovensku, darčeky od priateľov a spriaznených ľudí, cédečká...

Pozrime sa teda na vaše predstavy o budúcom bývaní. Aký je dom vašich snov?

Nechcel by som megalomanský dom, to nemám rád. Chcel by som priestor primeraný počtu členov mojej rodiny. Predstavujem si, že budeme maximálne piati. Predstavujem si tri deti, možno jedno z nich bude adoptované. Chcel by som, aby v ňom každý mohol mať svoje súkromie. Túžim aj po malej záhradke a prípadne malom bazéne, aby sme sa mali kde v horúčavách ovlažiť. Nepotrebujem tenisové kurty a podobne. Je to náročné na údržbu. Nechcem byť otrokom svojho domu. Chcel by som bývať na takom mieste v Bratislave, kde by boli nablízku škôlky a školy, kde by nebola silná premávka, kde by nebolo riziko drogových dílerov a podobne, a v okolí by bývali slušní ľudia.

Máte predstavu aj o zariadení?

Tým som sa nikdy nezaoberal, ale viem, že sa mi páčia kožené sedačky. Ak by som si mohol vybrať, chcel by som bielu koženú sedačku, aj keď má nevýhodu v tom, že sa rýchlo špiní a pri troch deťoch asi nebude praktická. Chcel by som mať v byte málo nábytku a dekorácií na stenách, chcel by som, aby prevládala biela, jednoduchosť a priestor.

Ibrahim Maiga

Ibahim Maiga sa narodil v africkom štáte Mali v rodine guvernéra. Na stredoškolské štúdiá ho otec poslal do Paríža a na Slovensko prišiel takmer pred dvadsiatimi rokmi študovať - podľa plánov mal z neho byť stavebný inžinier. Dnes je však všetko inak, z Ibrahima sa nestal vážny stavbár, ale populárny "Ibi", slovensko-černošský herec, spevák a šoumen. Okrem spievania, hrania a tancovania sa rád a vážne angažuje v akciách, ktoré pomáhajú tým "slabším" - napríklad utečencom.

Preslávil ho film Fontána pre Zuzanu a účinkoval napríklad aj v známom muzikáli Klietka bláznov. Ľudia, čo s ním prišli do styku hovoria, že je to milý človek a ohromný recesista. Petr Novotný si napríklad spomína, ako mu najprv vzal dych svojimi receptami na kobylky a potom dodal, že keď videl prvý raz bryndzové halušky, urobilo sa mu zle.