FOTO
Hoci je príbeh knihy Sándora Máraia, nazvanej podľa jednej z hlavných predstaviteliek, vystavaný na rozhovoroch, je jeho hlavnou témou samota. Rovnako ako jedna zo skorších Máraiových prác Sviece dohárajú je aj táto kniha na prvý pohľad oslavou priateľstva, zároveň však snáď ešte viac oslavou samoty a sebapozorovania; samoty, ktorá poskytuje priestor tomuto sebapozorovaniu a zároveň je jeho nevyhnutnou podmienkou.
Témou románu je, rovnako ako v spomínanej novele Sviece dohárajú, temný a osudový man-želský trojuholník vykreslený v troch častiach postupne všetkými tromi zúčastnenými. Marika, jej bývalý manžel Peter a jeho milenka a neskôr manželka Judita rozprávajú svoj príbeh o mnoho rokov neskôr nezávisle od seba, v rozhovoroch, ktoré vyvolala náhodná zhoda okolností.
Tak Marika v kaviarni s priateľkou zbadá svojho bývalého manžela Petra a kým ten sedí s kamarátom pri fľaši vína, mihne sa na ulici koč s jeho vtedy tiež už bývalou manželkou Juditou. Juditin milenec nájde zasa po rokoch v starom albume Petrovu fotografiu. Marika, Peter a Judita tak svoje vzájomne prepletené príbehy opisujú už z odstupu a dokážu svoju úlohu v nich reflektovať a komentovať, takže vzniká množstvo odbočiek, vetvení, poznámok a úvah, ktoré zároveň zvýrazňujú atmosféru nezáväzného nočného trkotania. V ňom myšlienky a témy voľne plynú a tok rozhovoru určujú samovoľne sa tvoriace asociačné siete.
Ústrednou témou pritom ostáva Petrova neschopnosť zbaviť sa vrodenej osamelosti, ktorú Márai chápe ako akúsi vrodenú vývojovú chybu plynúcu z príslušnosti k meštianstvu (či ako dobre tajenú dedičnú padúcnicu či smrteľnú hemofíliu, ako hovorí on sám). Hoci Peter dúfa, že ho zo samoty vyslobodí chudobná a nevzdelaná Judita, ukáže sa jeho predstava tiež len ako meštiansky romantická nádej, ktorá by mala zmysel v starosvetskom románe, nie však v skutočnom živote.
Jediný, kto prchavo a neúplne zastrie Petrovu opustenosť, je jeho priateľ, spisovateľ Lazar, lebo: "Přátelství je mnohem jemnější a komplikovanější cit než láska. Je to ten nejsilnější lidský cit." Takáto oslava priateľstva je len jedným z mnohých styčných bodov oboch spomenutých Máraiových príbehov. Hoci jeho postavy svoje osudy samy vyrozprávajú a počas celého čítania ani na chvíľu nestíchnu, má čitateľ pocit, že v skutočnosti toho veľa nenahovoria.
Sú to tichí ľudia a ich horúčkovitým výpovediam, ktoré akoby plynuli z akéhosi tranzu, predchádzalo dlhoročné čakanie, čakanie práve na tento dokonalý komunikačný akt, v ktorom ako ostrým nožom dokážu svoje, počas dlhého čakania presne formulované závery sprostredkovať presne a bez akéhokoľvek šumu. Čakanie (napríklad Juditino na Petra) je tak ďalšou z ústredných tém príbehu.
Máraiov text je hustý a žiada od čitateľa sústredenie a ochotu nielen sledovať dokonale premyslený dej, ktorý sa v jednotlivých výpovediach pomaly odkrýva, ale aj nechať sa plne obklopiť svetom dôstojnosti a slušnosti, ktorému autor, ale aj jeho postavy veria až do poslednej chvíle.
Je to sugestívnosť Máraiovej viery v priateľstvo, v umenie, v nezlučiteľnosť rôznych svetov a v klasické hodnoty meštianstva, čo ochotného čitateľa vtiahnu rovnako ako letne sladký nápoj príjemne dychtivú osu.
Sándor Márai: Judita * Academia * Praha 2005 * Preklad Dana Gálová
Autor: SVETLANA ŽUCHOVÁ(Autorka je spisovateľka a publicistka)
