Dnes: výtvarníčka MARTA CHABADOVÁ

Výtvarníčka Marta Chabadová je majiteľkou čierneho labradora Hucka. Je to už jej druhý pes s týmto menom. Podedil ho po predchodcovi, dlhosrstom jazvečíkovi, ktorého, keď mal desať rokov, zrazilo auto. Rodina si najprv myslela, že ďalšieho psa budú mať najskôr o pol roka, nakoniec si však šteniatko priniesli do dvoch dní, aby im pomohlo prekonať žiaľ. Kým prvé plemeno vyberal manžel, vášnivý poľovník, po labradorovi pre zmenu túžil syn. A tak vznikla zaujímavá príležitosť porovnávať dve rozdielne plemená.

Martu na labradorovi ako prvé zaujalo, že bol od chovateľa zo Zamaroviec, odkiaľ pochádza aj jej miláčik Vojtech Zamarovský. Čoskoro si ju však získal aj bezproblémovou povahou. Jazvečík bol iný. Síce veľmi inteligentný, ale tvrdohlavý.

"Vedel sa zaťať. Keď videl, že sa muž oblieka do poľovníckeho, no neberie ho so sebou, urazil sa a aj dva dni ho ignoroval. Naopak, okato vtedy prejavoval lásku synovi a mne."

Jazvečík lepšie strážil, ochraňoval svoju ľudskú svorku a štekal na cudzích.

Labrador je, naopak, veľmi tichý. Prvý polrok vôbec nehavkal a dodnes, keď zašteká, to už musí byť dôvod. Tiež miluje ľudí a s každým je hneď kamarát. Je veľmi citlivý na atmosféru v rodine.

"Nesmiem pri ňom zvýšiť hlas. Okamžite stiahne chvost medzi nohy a skrúšene odchádza. Musím ho potom presviedčať, že sa nič nedeje, to iba panička ráznejšie hovorí. Ale zase si zvykol, že si rada púšťam nahlas hudbu, najmä rock a džez. To mu neprekáža a pokojne pospáva."

Hoci Marta veľmi rada chodí so psom na prechádzky do prírody, do ateliéru ho neberie.

"Prvý raz som ho tam priviedla pomerne neskoro, až ako päťročného, a už si nezvykol. Je stále v strehu, nervózne pobehuje, a to zase vyrušuje mňa, nemôžem tvoriť. Takže ho už radšej nechávam doma."

Ani jeden pes Chabadovcov nemal lovecký výcvik, takže jazvečík často v lese odbiehal a vracal sa, až keď chcel on.

"Raz sme s ním išli na výlet autom a nechali ho pobehať si po lese. Potom sme sa rozhodli odísť, no v zápale debaty sme ho zabudli naložiť. Až keď sme prišli na parkovisko reštaurácie, zrazu pozeráme, preboha, kde je Hucky? Báli sme sa, že sa stratil nadobro, ale prejavila sa jeho inteligencia. Pobehal si, no potom sa vrátil presne na miesto, kde nás videl naposledy a vzorne čakal, kým sa po neho vrátime."

Labrador sa síce drží pána, ale tiež má svoje muchy.

"Najnovšie nastupuje do auta tak, že do kufra položí len predné labky a čaká, kým mu zdvihneme zadok. Je to fuška, lebo je prerastený a váži päťdesiat kíl."

Kým Hucky číslo jeden išiel do vody, len keď musel, labrador ju miluje. Na kúpanie využíva dokonca rodinný bazén.

"Najprv sa bál, lebo predsa len, okraj bazéna je iný než breh jazera. No voda ho lákala. Báli sme sa, že raz nevydrží a predsa len doň skočí, alebo spadne a nebude vedieť vyliezť von, a utopí sa. Rozhodli sme teda naučiť ho vyliezať po kovovom rebríku."

Podarilo sa. Takže u Chabadovcov je bežné, že veľký čierny pes najprv leží pri bazéne a ležérne si labkou špliecha vo vode, akoby skúšal teplotu. Potom skočí a keď si dosýta zapláva, s gráciou vyrazí po rebríku von. To Hucky číslo jeden sa maximálne nechal previezť na nafukovačke.

(bd)